Výkrik

Dnes ma zo sna vytrhlo, ako moja mama kričí moje meno. Až na to, že sa to naozaj nestalo.

Snívalo sa mi o niečom, niekom úplne inom, a tak keď som ju počula, naozaj som si myslela, že ju počujem kričať, okamžite som sa prebrala. Snažila som sa načúvať ďalej a aj by som si bola povedala, že to bolo vo sne, ale znelo to tak reálne a zúfalo a tak veľmi sa to do toho sna nehodilo, že som bola presvedčená, že kričí naozaj.

Môj prvý inštinkt bolo kašlať na to, lebo viac výkrikov som už nepočula, no nechcela som byť úplná sviňa, pretože ako vravím, myslela som si, že je to reálne. Bolo asi šesť hodín ráno, ale o takom čase už býva hore a aj naozaj bola a keď som v polospánku prišla za ňou do kuchyne, bola dosť prekvapená, lebo sa tvárila, že veď je potichu. Pritom práve búchala balkónovými dverami a smiala sa na niečom, čo pozerala v telke.

Takže v podstate sa mi mohlo niečo z tých zvukov vkradnúť do spánku a tváriť sa ako výkrik môjho mena, a teda keby sa mi to stalo v bdelom stave, asi by som sa znepokojovala viac. Ale aj tak, jemne ma to vydesilo. Lebo potláčam v sebe všelijaké pocity, snažím sa ich udupať a umlčať, a to sa čisto teoreticky môže raz obrátiť proti mne.

 A keď začnem počuť či vidieť veci, ktoré neexistujú, zrejme to nebude príliš dobré znamenie.

Džejn.