Odosobnená

Zdá sa mi až neskutočné, ako iná je moja nálada cez víkend verzus počas pracovného týždňa. Cez víkend cítim energiu, nechce sa mi vyspávať, chcem ísť von. Naproti tomu počas týždňa sa u mňa prejavuje akási forma odosobnenia, nechuti, mám pocit, že by som bola schopná nepretržite spať, aby som sa mohla vyhnúť povinnostiam.

Je to jasné, nechcem pracovať. Lenže to ani nemôžem nikomu povedať. Ono sa to zdá byť jednoduché, veď nepracuj, ale chcem mať peniaze na míňanie. V podstate by mi možno stačili prázdniny. Ich vidina. Dva mesiace voľna. Na jednej strane je fajn, že si môžem len tak zobrať dovolenku, na druhej strane je tej dovolenky sakra málo. Je ešte iba marec a 5 dní z tej mojej tohtoročnej je už fuč. Deň, pol dňa rozhodených cez 3 mesiace a poriadne nič z toho. Ľudia si zvyknú brať aj dva týždne voľno, tak možno by som sa mohla ulakomiť aspoň na týždeň?

Počas pracovných dní si hovorím, ako budem cez víkend oddychovať, že možno preto, že počas celého víkendu sa ani poriadne nezastavím, som potom cez týždeň taká unavená. Ale podľa mňa to nie je naozaj fyzickým vyčerpaním. Proste nenávidím to, že musím pracovať, nenávidím to, že mám home office a nikto sa so mnou nerozpráva, absolútne strácam kontakt s pracovnou realitou. A tie víkendy si zariaďujem tak, aby som na prácu ani nepomyslela, akoby bola v inom vesmíre, akoby sa týkala niekoho iného. Návrat do reality je krutý, ale horšie je, že mi to akosi začína byť jedno. Keď nepociťujem žiadne dôsledky, flákam sa ďalej. A potom sa cítim zle za to, že sa flákam, aj keď počas flákania som sa cítila veľmi príjemne. Sedela som pred telkou a pozerala som seriál. Bolo mi sveta žiť.

Cez pracovné dni nevládzem a cez víkend neviem obsedieť doma. Možno by mi pomohlo, keby nás už konečne pustili do práce, ale vlastne o tom nie som príliš presvedčená.

Džejn.