Kolobeh

Kks, mňa tento kolobeh strašne nebaví. Cítim sa ako zajatec vlastných hormónov, nesvojprávna. Ako toto mohla príroda takto (vy)myslieť?

Fluktuácie, vybočenia, sínusoidy, je to iba tým, že sa snažím fungovať v spoločnosti, ktorú vo veľkej miere riadia muži? Neviem si fungovanie predstaviť inak, veď každý mesiac byť týždeň absolútne neproduktívna, predsa nemôže byť prospešné pre nikoho. Zababušiť sa do periny či deky a nečinne sedieť s termoforom, prípadne sa utápať v smutnej nálade, lebo to tak cítim a mám na to vyhradený čas a ľudia okolo mňa mi to prepáčia a ja to musím prepáčiť im... Kam by sme sa takto dostali?

Mám chuť niečo si zlomiť, to je vyšší level sebapoškodzovania, zvyčajne (vraj) používaný mužskou časťou populácie. Ale neviem, ako by som to spravila. Okrem toho ísť počas pandémie na pohotovosť, aj keď chirurgickú, asi nie je zrovna to, čo by človek chcel zažiť. Ešte k tomu by som si tam pripadala ako totálny blázon, medzi chudákmi ľuďmi, ktorí si svoje zranenie nespôsobili sami. Aj keď, asi práve tak by som sa mala cítiť, že.

Ale nie, nemám žiadne plány, toto je dlhodobý stav a videli ste ma niekedy spraviť niečo horšie ako zopár veľmi plytkých rezných rán? Vlastne vy ste ma zrejme nevideli spraviť nikdy nič. (Koho sa to vlastne pýtam?) Ja viem, všetko sa rúca, ja sa to však snažím nevnímať, podrobnosti neviem, nezisťujem si, vyhýbam sa rozhovorom, ľuďom, situáciám, v ktorých by sa témy, o ktorých nechcem počuť, mohli otvárať. Ide mi to jednoducho, home-office stále trvá, kontakty udržiavať nezvládam a možno sa im tiež tak trochu vyhýbam. Snažím sa neriešiť, ale viem, že niečo zlé tam vonku sa deje, konštantne, neúnavne, a to mi dáva v tichosti zabrať.

Po dlhšom čase znova pociťujem bolesť pod posledným ľavým rebrom a v strede brucha, a krk mám taký stuhnutý, že keď predkloním hlavu a snažím sa bradou dotknúť hrude, celkom to zabolí cez celú chrbticu. Nie sú to žiadne úplné novinky, to sa deje, keď sa človek nehýbe a nestará sa o seba, ja si to plne uvedomujem. Rozumiem memečkám, kde sa lekár pýta človeka, či ho niečo bolí a on odpovedá niečo v zmysle, že iba tak ako obvykle. Žije vôbec nejaký dospelí bez (skoro) každodennej fyzickej bolesti?

Ja sa už zobúdzam dolámaná, občas po zlých snoch, som priťažká a neviem prestať jesť, alebo možno by sa už zišlo kúpiť si nový matrac. To asi bude nasledovať po tej stoličke, na ktorú som sa po dvoch rokoch rozmýšľania konečne odhodlala.

Džejn.