Girl power

Už štvrtému kolegovi, z tých, s ktorými som v kazdopracovnedennom kontakte, sa za posledné dva roky narodila dcéra. Pričom žiadnemu z tých, s ktorými som v bližšom kontakte, sa nenarodil syn.

Určite by som si na to nestavila, ale pri minimálne dvoch z nich, u ktorých som dlhšie vedela, že čakajú potomka, som mala pocit, že to bude dievča. Dúfala som, že to bude dievča. Neviem z akého zvláštneho dôvodu som si priala, aby to bolo dievča. A tešila som sa, keď sa narodilo dievča. Teda, áno, trans, agender, genderfluid ľudí (a určite nejakú skupinu zabúdam) teraz jemne ignorujem, ale aj ak sa títo noví človiečikovia nenarodili v tom správnom tele, nateraz sú pre nás dievčatami. A ja som za to rada. Že minimálne počas časti svojho života, budú mať títo moji kolegovia dcéry.

Asi je to divné, ale tak trochu prajem všetkým mužom, ktorých partnerky sú už v očakávaní, aby mali dcéry. Hlavne keď z nich nejak intuitívne cítim, že si to zaslúžia. Je to samozrejme úplne a absolútne môj subjektívny pocit a slovo zaslúžiť si asi ani nie dostatočne opisuje pocit, ktorý mám. Proste z tých mužov sa mi zdá, že vyžaruje niečo, čo im dáva dobrý štart do vychovávania dcér. Neviem to pomenovať, iba keď som sa dozvedela, že budú mať dieťa, úplne som si ich vedela vybaviť starať sa o dcéru s absolútnou nehou a láskou. Ale to je (samo)zrejme iba také moje divné predstavovanie si života ľudí, o ktorých vlastne nič neviem.

Neviem, aké sú štatistiky, neviem, či sa do tohto sveta v posledných rokoch narodilo viac chlapcov alebo dievčat. Ale som rada, že v mojom okolí, ktoré si stíham strážiť, pribudlo viac dievčat ako chlapcov.

Džejn.