Frustrovaná

Nedeľa je taký nejaký plusový (ne)deň, kedy môj mozog očakáva, že sa bude pracovať a keď ráno zistí, že sa nepracuje, je z toho celkom happy. Akurát potom očakáva, že sa bude nepracovať aj v ďalšie dni, kedy by sa pracovať malo.

Okej, neviem to poriadne vysvetliť a aj tak to nie príliš dáva zmysel. Ale som proste o deň posunutá. V podstate odkedy som začala pracovať na plný uväzok. Lebo predtým som dva roky nemala v piatky školu (teda aspoň si to myslím, lebo naozaj si nespomínam). Ale nejakým spôsobom teraz viem, že v piatky sa pracuje a až soboty a nedele sa nepracuje. A tak mám pocit, že je o deň viac a očakávam, že v nedeľu sa pracovať bude a v piatok nie. S tým, že reálny svet sa nechce prispôsobiť mojim pocitom. (Nie, že by som to očakávala, to mal byť akože vtip.)

Je to teda nepríjemné. Ale to už viete. A občas je ten pocit silnejší ako inokedy. Ale to už tiež viete. A podľa mňa sa s tým nedá nič urobiť. Čo vám podľa mňa musí byť jasné. Aj mne je to v podstate jasné. Ale je to stále rovnako nepríjemné. A strašne frustrujúce.

Lebo na depresiu sa dajú brať antidepresíva. Kvôli celkovej nespokojnosti zo života sa dá chodiť na psychiterapiu. Zlomená ruka sa dá zasadrovať. Na zapálené hrdlo sa dajú brať antibiotiká. S veľa každodennými problémami sa dá posťažovať kolegom a šanca je, že sa cítia alebo sa niekedy cítili minimálne podobne. Ale naozaj nepoznám nikoho, kto by mal neustále pocit, že je o deň viac. Viem, že sa to zrejme každému občas stane, že má toľko povinností, že sa mu dni zlievajú, alebo naopak nič nerobí a dni sa vlečú, ale ja som konzistentne posunutá a napriek tomu, že som dnes nepracovala, sa zajtra zobudím s tým, že jéj, už je utorok. A on nebude.

Nie, že by sa s tým nedalo existovať. Veď existujem. Len mi to nezmyselne strpčuje život. Nedá sa to vysvetliť, priblížiť, opísať. Ten pocit proste je a nedá sa s ním nič spraviť. Jediné, čo by som si možno vedela predstaviť je, že by som jeden celý deň strávila úplne nerušeným spaním zatvorená niekde úplne mimo všetkého. Bez okien, bez hodiniek a namiesto toho, aby ma odtiaľ pustili v prvé ráno, tak ma pustia až v druhé. A budem nadopovaná niečím uspávacím, a tak sa mi bude zdať, že som prespala iba do rána ďalšieho dňa a nie že som sa zobudila až o dva dni. (Výborne, to som si zase vymyslela dobrú blbosť. Teraz budem mať utkvelú predstavu, že niečo takéto sa mi raz podarí zrealizovať.) Alebo možno taká kóma je reálnejšia? Aj tak občas nie som presvedčená o tom, že vôbec žijem.

Dobre, fajn, už nebudem viac vymýšľať a filozofovať. Aj tak sú to iba plané kecy, myslím, že sa nikdy neodhodlám na to, aby som sa snažila zlepšiť svoj život. Iba zostanem navždy frustrovaná a píšuca o svojich frustráciách namiesto toho, aby som ich riešila.

Džejn.