Zdieľanie

Aký je zmysel toho, nakupovať si nové veci, keď ich ani nemám komu ukázať? Zdieľanie sa stalo takou veľkou súčasťou mojej osobnosti, môjho života, že cítim potrebu novinky ukazovať, aj keď to zrejme nikoho nezaujíma. A hlavne týmto spôsobom podprahovo nabádať ľudí, aby si tiež niečo kúpili, je vlastne strašne hlúpe.

Chcela by som žiť život, kedy si nebudem kupovať pekné veci vždy, keď na to budem mať chuť. Chcela by som šetriť svoju peňaženku aj planétu, ale vôbec mi to nejde. Za január som si toho síce kúpila o niečo menej ako zvyčajne, ale vo februári to už-už dobieham. Ale teda vlastne neviem, načo si tie veci kupujem, keď som zatvorená vnútri, s nikým sa nestýkam, teda ani sa s tými krásnymi novinkami nemám komu naozaj pochváliť. Samozrejme okrem internetu. Tam som chcela tento rok prestať pridávať videá s mesačnými novinkami a prestať pridávať storíčka s tým, ako svoje nové vecičky strašne ľúbim, ale pravdupovediac si nemyslím, že mi to výjde. Cuká ma na to, aby som zapla foťák, vytiahla tie haraburdy a rozkecala sa o nich. Do kamery, lebo nikto živý ma nepočúva. A keby aj počúval, tak je mu silno jedno, že som si kúpila dve metalické očné linky, ktoré do ich dátumu spotreby použijem tak päťkrát a po dátume spotreby možno ďalších päť, kým sa rozhodnem skoro nepoužité ich hodiť do koša.

Mám talent písať o ničom? Neviem, či je to talent, myslím, že to je skôr to, čo robíme všetci denno-denne. Žvásty o našich malých, nepodstatných radostiach a starostiach, ktoré v konečnom dôsledku zaujímajú iba nás, lebo my ich žijeme. Nedokážeme sa vžiť do kože druhých, nie naozaj, nedokážeme naozaj zdieľať pocity, všetci sme znecitlivený a udupaní a zničení a prahnúci po niečom, čo je dnes nemožné. Zovšeobecňujem, takto sa cítim ja. 

Džejn.