Sebecká

Posledné dva roky boli pre mňa veľmi dobrým tréningom na to, čo sa aktuálne deje. Boli pre mňa veľmi dobrým tréningom na vycibrenie si ignorovania reality.

Bojím sa? Vlastne neviem. Nachádzam sa v akejsi povznesenej nálade, kedy si nič, čo sa deje tam vonku, nepripúšťam. Odmietam si to pripúšťať. Stratila som empatiu a stala som sa sebeckou. Oveľa viac ako doteraz. Oveľa viac, ako by som povedala, že niekedy budem schopná byť. Ak sa nič zlé nedeje mne ani mojej najbližšej rodine, neriešim. Odmietam sa znepokojovať. Nezvládam sa znepokojovať kvôli ľuďom na druhej strane republiky. Možno raz nejako finančne pomôžem, keď sa otvorí malé okienko môjho vnímania, kedy budem zvládať myslieť na utrpenie druhých. Dovtedy odmietam počúvať, čítať či pozerať správy. Nechcem byť v obraze. Odmietam mať názor. Názor a prežívanie druhých ľudí si vypočujem, ale iba s veľmi neprítomným výrazom. Budem sa tváriť, že mňa sa to netýka, kým sa ma to nebude týkať bezpodmienečne a fyzicky blízko. 

Odmietam žiť svoj život v strachu. Už sa viac nechcem báť. Ani vírusov, ani baktérií, ani množiacich sa buniek v mojom tele, ani ľudí, ani samej seba. V ignorácii reality som sa za posledné dva roky zdokonalila. Po celosvetovej pandémii a neočakávanej smrti blízkeho človeka odo mňa naozaj nemôžete chcieť, aby mi ešte na niečom záležalo. Zostávam polozalezená tak, ako doteraz, život si zrejme nebudem viac užívať. Iba od neho budem viac utekať. Do kníh a seriálov a filmov. Podcasty zrejme budem musieť nateraz vynechať.

Nie je mi jedno, čo sa deje. Ale už viac nevládzem súcitiť. Nech si všetci robia, čo chcú. Lebo aj tak to bolo, je, a vždy bude presne tak.

Džejn.