Osamelá

Toto takto nemalo byť. Nemala som byť na home office s koncom v nedohľadne. Nemala som byť sama, nemala som nebyť schopná s nikým sa rozprávať zoči-voči.

Nikdy som nechápala, prečo ľudia berú pracovanie z domu ako nejaký úžasný benefit. Veď keď má človek rodinu, tá ho iba rozptyľuje a keď je sám, tak je... no, sám. Ja som vedela, že doma sa nebudem vedieť poriadne sústrediť, že budem upratovať a variť a pozerať telku a chodiť von, lebo ma nikto nekontroluje. Možno by som sa vedela lepšie sama ustrážiť, keby som bola v inej životnej situácii, keby som nebola v byte s duchmi. Ale aktuálne neviem. Mám strašnú chuť nič nerobiť, lebo moja hlava nepracuje tak, ako by som bola chcela. Nemám žiadne sociálne stimuly, iba sa zakopávam stále hlbšie a hlbšie do samoty a všetkým je to jedno. Veď som dospelá, že, tak prečo by sa o mňa mal niekto starať ako o decko a dozerať na mňa a pýtať sa ma, ako sa mám a čo mám nové aspoň každý týždeň. Všetci sa máme navzájom na háku, alebo ja neviem, možno iní naozaj majú nejakú svoju partiu alebo partnera, s ktorými sa rozprávajú.

Ja sa proste cítim strašne osamelá uprostred tohto všetkého. Nikomu nie som schopná napísať, lebo čakám, že oni si všimnú, že nepíšem a napíšu, iniciujú konverzáciu. A myslela som si, že dokážem vydržať bez vylievania sa, ale nie, nedokážem. Potrebujem aspoň jedno miesto, na ktorom sa opúšťam, aj keď je to miesto, ktoré aj tak nikoho nezaujíma a zablúdi naň iba veľmi malá hŕstka ľudí.

To miesto je tu. Ale to viete.

Džejn.