Nereálne túžby

Chcela by som zažiť mesiac nerušeného sedenia pred telkou.

Keby mi na mesiac všetci dali pokoj, keby nikto okolo mňa nepobehoval, nevolal mi, nesnažil sa ma zastihnúť, nerozprával sa so mnou a keby som mohla iba pololežať na sedačke, mať nekonečnú zásobu niečoho, čo môžem pozerať a doslova iba čumieť do bedne... Hneď by som to brala. Žiadne povinnosti, žiadne starosti, či už moje alebo druhých ľudí, iba prúdiaca vymývareň mozgu v podobe pohybujúcich sa obrázkov na obrazovke. Nebo. Nirvána. Na nič nemyslieť, nič a nikoho neriešiť, nevstávať, nejesť, nesprchovať sa, zaspávať a zobúdzať sa na tom istom mieste. Je to dno alebo vrchol? Je to absolútna depresia alebo nihilizmus alebo iba potreba mať chvíľu pokoj?

Nemám pocit, že mám niekedy pokoj, aj keď to určite nie je pravda. Mám veľa pokoja. Veľa hodín v dni, kedy ma nikto nezháňa, kedy si môžem pozerať, čo sa mi zachce. Ale stále je tam ten pocit povinnosti. Teraz síce oddychujem, ale o pár hodín to skončí a budem zase musieť niečo robiť. Strašne by som chcela nič nerobiť. A strašne by som chcela, aby mi to bolo dovolené. Len tak. Nie preto, že mi je fyzicky zle, blúznim v horúčkach a dusím sa kašľom. Chcem nič nerobiť iba preto, že to proste chcem. Chcem mať pokoj, ticho, koniec tej nekonečnej spleti myšlienok a pocitov a povinností. Treba vysať, oprať, navariť, jesť, piť, chodiť na záchod. Otravuje ma to. Otravuje ma mať túžby také silné, že sa cítim ako totálny závislák. Nechcem túžiť po sprostom prsteni, hranolkách, karamelovom cheesecaku ani rannom čaji. Nechcem túžiť po ľuďoch, miestach, na ktorých som nebola, nakupovaní hocičoho, vypĺňaní ticha. Bije sa to s tým sedením pred telkou, ale tá má byť iba prechodným obdobím. Kým by som si zvykla na nehýbanie sa a nedostatok sociálneho kontaktu. Predstavujem si, že po nejakom čase by som dokázala telku vypnúť a otvorila by som nejakú knihu. Tú by som potom zatvorila, vrátila do knižnice a po nejakom čase a pár knihách, podcastoch a vymaľovaných obrázkoch, by som konečne aspoň na chvíľu dosiahla stav, kedy by som nič nechcela. Kedy by som mala v mysli pokoj a prázdno a iba by som sa rozplynula, stala by som sa priestorom okolo seba. Bez vedomia.

Keby bola smrť taká, možno by som si ju vybrala.

Džejn.