Vrátená

Ah, aké pekné to bolo byť mimo. Nie úplne, ale aspoň trochu určite. To je to čaro konca roka. Toľko ľudí má dovolenku, že som konečne mala pokoj na to, aby som pracovala na tom, na čo som celý rok nemala čas.

Teraz ten pokoj odišiel. Vraciame sa do zabehnutých koľají. (Žeby som si mala teraz zobrať dovolenku ja?) Každý po mne zase skoro neustále niečo chce. Asi som radšej pani svojho času, to "prosím sprav toto, diky" ma z nejakého dôvodu začalo neskutočne vytáčať a neprimerane stresovať. Aj keď je to moja práca. Aj keď ja občas robím presne to isté druhým ľuďom. "Toto sa mi nezdá, pls, pozrieš to?"

Len by som proste uvítala, keby tých prosieb bolo menej. Keby som si mohla v kľude programovať, v kľude rozmýšľať, čo ďalej. V kľude sa zahrabať a vyhrabať sa o 3 hodiny neskôr bez toho, aby som mala zlý pocit z toho, že zanedbávam niečo iné. Bez toho, aby som mala nutkanie pozerať si každých 10 minút emaily. Bez toho, aby som cítila, že sa okamžite potrebujem vrhnúť na to, čo mi práve niekto napísal, že odo mňa potrebuje.

Možno by stačilo vedieť vyhodnotiť, čomu sa naozaj treba venovať ihneď a čo nejakú hodinu-dve počká. Len keď už niečo narušilo moju koncentráciu, tak mám tendenciu začať sa tomu hneď venovať a mať to z krku. Akurát, že tento cyklus nikdy nekončí. Spravím jednu vec, ktorú odo mňa chce niekto druhý a kým ju robím, prídu prosby na ďalšie dve. Tá programovacia časť práce sa odkladá a odkladá a takto na ňu nebude čas naozaj nikdy. A ja sa potom cítim zle, lebo mám pocit, že nestíham, že som nedostatočná, že by tu namiesto mňa mal byť niekto lepší, niekto v menej drbnutej životnej situácii, niekto vyrovnanejší so svojím životom, niekto emočne stabilnejší, niekto, kto nepoužíva svojich kolegov ako svoju súkromnú krízovú linku.

Nevládzem a nezvládam to. Hlavne po tom, ako sa nanovo otvorila téma dedičstva a daňového priznania môjho otca. Ja som to celé tak pekne ignorovala, žila som v blaženej nevedomosti, prisahám, že som skoro bola spokojná, uzrozumená s tým, že takto teraz vyzerá môj život, a potom prišlo toto debilné čosi, čo treba riešiť, nad čím treba rozmýšľať. A ja netuším, odkiaľ asi tak mám zobrať psychickú kapacitu na takúto záťaž, keď fungujem na výpary. Už dávno mi došlo palivo. Už dávno som mala niekam zájsť nechať sa opraviť. Akurát toto je opravovanie na celý život. A hlavne také, ktoré musím naozaj chcieť a ktoré za mňa aj tak nikto iný nespraví. A to ma strašne neba.

Nevzdávam sa, načo aj, aj tak bude táto planéta o pár rokov neobývateľná a zbaví sa nás. Tak si ešte aspoň trochu užijem vymoženosti a slasti tejto neudržateľnej doby, v ktorej žijeme.

Džejn.