Únik

Už celkom dlho sa mi nestalo, že by som si po práci ľahla spať a spala som niekoľko hodín. Dokonca sa mi aj čosi snívalo. Niečo v zmysle, že som niekde bola s rodičmi a otec odišiel na záchod a už sa nevrátil.

Zajtra ideme konečne riešiť dedičstvo s notárom. Po viac ako trištvrte roku nadišiel ten (pred)deň a ja sa snažím psychicky sa na to pripraviť, ale teda skončilo to podvečerným šlofíkom. Lebo keď mi je psychicky zle, som unavená a spánok je môj únik. Ale ako som písala na začiatku, poobede som dnes spala po celkom dlhom čase. Kým neprišlo na pretras dedičské konanie, blížila som sa k tomu, aby som bola aspoň ako-tak v pohode. Teraz sa zase hnevám na celý svet za všelijaké maličkosti, kruto túžim po tom, aby som sa porezala, nedokážem sa sústrediť na prácu a to, že je vonku zima a skoro sa stmieva, mi bytostne prekáža.

Neviem, čo sa na tom stretnutí bude diať, ani si to neviem predstaviť. Ani nemám nikoho, koho by som sa mohla opýtať, ako niečo také prebieha. Taká irónia, že ako najmladšia z nášho tímu idem riešiť dedičstvo po rodičovi ako prvá. Vždy som sa bála toho, že niekomu z kolegov zomrie rodič a ja nebudem vedieť čo povedať (okrem zaužívaného úprimnú sústrasť, čo ak niekedy naozaj vyslovím, tak si v duchu zatlieskam, lebo nenávidím to slovné spojenie) ani ako sa okolo toho človeka správať, ako mu pomôcť, ako vedľa neho pracovať, ako sa s ním rozprávať. Tak to ako prvú postretlo mňa a tí, čo vedia (lebo niektorým som to stále nepovedala), sa proste správajú normálne. Bavíme sa o práci, o víkendových plánoch a občas aj o predpokladanom dedičstve a veciach s tým spojenými. Proste o živote a nerobí sa z ničoho veda. Iba prišla nová konverzačná téma. Čo nikdy neviem, či je dobrý prístup alebo ani nie. Ale myslím, že práca nie je miesto, kde by som svoj smútok mala prediskutovávať príliš dopodrobna. Aj keď si tiež myslím, že to občas robím.

Som teda zvedavá, čo sa zajtra bude diať a či budem mať pocit, že si potrebujem vziať dovolenku aj na nasledujúci deň. Chcela som, ale potom som si povedala, že nechcem plytvať dovolenkovými dňami. Iba keď naozaj budem musieť.

Džejn.