Potreby

Chcem naspäť svoju niekdajšiu mozgovú kapacitu. Chcem naspäť hlúpe konverzácie bez informačnej hodnoty. Chcem naspäť trápne tichá vo fyzickej prítomnosti druhých ľudí. V podstate chcem vrátiť čas a zmeniť históriu.

Akokoľvek veľmi mi veľakrát prekážalo, že som bola nútená ísť fyzicky do práce či predtým do školy, niečo na tom ma udržiavalo viac fungujúcu ako teraz. Viac pri zmysloch ako teraz. Viac uvedomujúcu si svoje povinnosti a realitu ako takú. Keď sa so mnou nikto nerozpráva, mám pocit, že ma nikto nepotrebuje. Keď sa so mnou nikto nerozpráva, mám pocit, že ma všetci nenávidia. Keď na mňa aspoň trochu nikto nedáva pozor, robím hlúposti. Keď na mňa aspoň trochu nikto nedáva pozor, nechávam voľný priebeh svojej lenivosti.

Potrebujem perspektívu druhých ľudí. Bez nej sa strácam vo svojom vnútri, v bludisku, ktoré som si vybudovala. Chodím v kruhoch, vychodených chodníčkoch a ak začnem robiť niečo zle, bez zásahu niekoho iného a bez možnosti ten zásah jednoducho získať, to budem robiť zle navždy. A pritom si myslieť, aké je to bohovsky super.

Nemám motiváciu zlepšovať sa, keď mám pocit, že to aj tak nikto neocení. Nemám energiu zapracovať na sebe, keď sa mi zdá, že už aj tak nikdy nikoho neuvidím naživo. Iba prežívam a robím úplné minimum. Nemám chuť zaoberať sa niečím naviac, lebo mi chýba vedenie a pozornosť. Nemyslím si, že som úplne nesamostatná, ale občas potrebujem usmerniť. Lebo inak som schopná vybrať sa úplne opačným smerom, ako je očakávané či logické.

Potrebujem stimuly. Intelektuálne, priestorové aj ľudské. Nie iba tie isté štyri steny, nie iba tie isté prechádzky, nie iba tie isté povinné denné standupy. Sem-tam niečo nové, iné ako zvyčajne. Nie stále. Nie každý deň. Ale častejšie ako raz za mesiac.

 

Džejn.