Podliezačka

Rozmýšľam, či ma moji kolegovia vnímajú ako podliezačku, keď každý druhý až tretí týždeň teambuildingujem s našimi tromi šéfmi.

Ja volám všetkých, nech sa pripoja. Pripomeniem to ráno na standupe. Zavolám do spoločného četu. Vidím, že niektorí kolegovia sú online. A aj tak vždy skončím v partii s tromi mužmi okolo štyridsiatky. A sú to presne tí, s ktorými sa tak či tak najviac bavím aj mimo večerov. Tak mám pocit, že som sa stala akoby nejakým ekvivalentom maznáčika učiteľov. Určite sa pracovne a možno aj menej pracovne rozprávajú aj s ostatnými kolegami, ale týchto teambuildingov sa tí ostatní kolegovia akosi nechcú zúčastniť.

Tak neviem, či ma to škrie natoľko, aby som ich prestala organizovať, keď mi občas celkom dobre padne niekde sa vyrozprávať a porozprávať. Aj keď to nikdy nie sú nejako kruto deep konverzácie, proste kecáme iba tak v podstate o ničom, ale je fajn trochu sa socializovať. Mám pocit, že s nikým, koho poznám mimo práce, by som nedokázala udržať takéto pravidelné stretávanie sa, aj keď by bolo iba online. Mám pocit, že každý má nejaký svoj sociálny život, ktorý je o dosť rozvinutejší, ako ten môj.

Ale možno, fakt iba možno, sa niekoho opýtam. Aby som si príliš nezvykla tráviť čas so staršími, a potom nedokázala vystáť svojich rovestníkov.

Džejn.