Ľudskosť

Myslím si, že si nahnevaný, zmätený, ustráchaný a tak trochu sa nudíš. Myslím si, že si znecitlivel voči okolitému svetu. Myslím si, že chceš pozornosť. Myslím si, že si ju vydobíjaš nesprávnym spôsobom.

Odsudzujem, ako si sa zachoval, čo si spravil, ale nechcem ťa odsúdiť ako človeka. Chcem, aby sa ti dostalo tej správnej, pomáhajúcej pozornosti. Chcem, aby si pochopil, naozaj pochopil, prečo to, čo si urobil, nebolo správne. Chcem, aby si vedel, že násilie nie je cesta, nikdy a nikde. Chcem, aby si si dovolil otvoriť sa a cítiť svoje pocity. Chcem vedieť, čo ťa viedlo k tomu, aby si sa rozhodol, že niečo také spravíš. Chcem, aby si mal človeka, ktorý ťa bude počúvať a nebude ťa súdiť, ale bude sa ti snažiť pomôcť. Lebo si myslím, že si to zaslúžiš.

Chcem, aby si sa nestal ikonou zla, ale keď už máš obecenstvo, aby si sa ospravedlnil a oľutoval to, čo si spravil. Chcem, aby si prebral zodpovednosť za svoj čin. Chcem, aby si sa nevystatoval svojimi násilnými skutkami, ale vysvetlil, čo ťa k nim viedlo a ako pracuješ na tom, aby si už nikdy nemal potrebu spraviť niečo podobné. Chcem, aby si sa poučil a všetkým, ktorí ťa zvrátene obdivujú za to, čo si urobil, tých aby si odkázal na miesta, kde im bude poskytnutá dobrá, chápajúca a pomáhajúca pozornosť. Na miesta, kde si ich niekto vypočuje. Lebo násilie je naučené, odpozorované, násilie je zrodené z hnevu a hnev často zo smútku. A tomu smútku treba venovať pozornosť, riešiť ho, aby sa nezmenil na niečo, čo človek prestane byť schopný ovládať.

Nevidela som, čo presne si spravil, ani to vidieť nechcem. Neprečítala som si články, iba vyjadrenia ľudí, ktorých názoru dôverujem. A tieto riadky sú iba pokusom o prejavenie ľudskosti.

Džejn.