Čakajúca
Počas víkendov skoro zabúdam, že som dospelá. Príliš to nedáva zmysel, keďže míňam svoje peniaze a neviem, odkiaľ by som ich asi tak zobrala, keby som nemala dospelácku prácu, ale cez víkendy sa cítim skoro až detsky bezstarostná. Zabúdam, že mám prácu a vždy ma v nedeľu večer doráža, keď na ňu začnem myslieť. A potom pondelkové rána sú prudko zraňujúce.
Pracujem preto, lebo musím. Lebo inak sa v tejto spoločnosti nedá existovať, ak chce človek mať pohodlný život. Víkendy sú blahodárny únik z reality, kedy sa naozaj všetko zdá ako vtedy, keď som chodila do školy. Aj keď myslím skôr vysokú školu, nie základnú, či gymnázium. Takže vlastne ma víkendy iba prenášajú do mojej skorejšej dospelosti, kedy som mala rovnaký typ povinností ako 12 rokov dovtedy, teda bola som na ne už relatívne zvyknutá. Dva a pol roka, odkedy som dospelák pracujúci na plný úväzok, je teda oproti predošlým sedemnástim rokom proste iba príliš málo. Preto sa moja myseľ vracia k tomu, čo poznala a myslí si, že to ešte stále pretrváva. Alebo že sa to možno vráti, keď to bude dostatočne chcieť či predstavovať si.
Racionálne v podstate viem, že nechodím do školy, aj keď teraz vlastne nechodím nikam. A teda rozhodne mám pocit, že nemám ani prácu, tá neprítomnosť reálnych ľudí v mojom živote ma strašne mätie. Môj život nevyzerá tak, ako som si ho predstavovala. Aj keď neviem, či som si ho vôbec niekedy predstavovala. Asi som si iba myslela, že budem mať rovnaký život ako moji rodičia. Kolegov v práci, občasné víkendy u známych, nejaký ten výletík, a to mi bude stačiť. A možno by aj stačilo, keby sa to tak naozaj dialo. Ale všetko prekazil tento sprostý vírus a nikdy nebude nič tak, ako sme boli zvyknutí. Musíme sa prispôsobiť, lebo inak neprežijeme. Prežijú iba tí, čo sa prispôsobia. Ja však nemám pocit, že by som mala vôbec na výber. Proste mám nariadené, že mám sedieť doma a pracovať, a to robím. Lebo ak by som to nerobila, nemala by som pohodlný život. A ja mám rada svoj pohodlný život. Len by v ňom mohlo byť menej práce.
Občas sa idem prejsť, aj keď sa mi vôbec nechce, občas si kúpim veci, ktoré nepotrebujem, často sa prejedám a píšem tieto sťažovacie sa články. A čakám na zázrak.
Džejn.