Vyčerpaná

Naozaj by som chcela prestať nenávidieť, že musím pracovať. Naozaj by som sa s tým chcela zmieriť a brať to ako súčasť života, ktorú sa nebudem snažiť porovnávať s inými ľuďmi.

Ono ani tak nejde o to, čo robím, ale že neexistuje iný spôsob života. Že si nemôžem vybrať, že chcem žiť bez peňazí, lebo musím minimálne jesť a piť na to, aby som zostala nažive viac ako 2 týždne. A ešte je pekné niekde bývať, že. A to všetko bez peňazí proste nejde. Dane sem, dane tam, voda, elektrina, kúrenie, mobil, internet, doprava, oblečenie, už iba to, že človek má byt, ho každý mesiac stojí peniaze. Je to nekončiaci sa kolobeh príjmov a výdavkov a ja by som to proste chcela... zastaviť. Žiť bez zarábania a bez míňania peňazí. Žiť bez toho, aby som niečo musela vytvárať či vlastniť. Iba sa promenádovať nahá a chodiť a spať. Nemať hmotnosť, nemať starosti, s nikým neinteragovať, iba sa tešiť z prítomnosti. To je fantázia, čo?

Zrátala som si, koľko pracovných dní som tento rok oficiálne nepracovala. Mala som 30 dní dovolenky a 20 dní PN-ky, takže ak nerátam nejaké veľmi malé množstvo párhodinových návštev lekára, nepracovala som 50 dní. Čo sa mi zdá strašne veľa, ale zároveň to cítim ako stále nie dostatočný oddych. 50 dní nepracovania je dvakrát viac, ako má človek vo veku 33+ dovolenky ročne. Ja mám 20 + 10 som mala z minulého roku + dve dvojtýždňové PNky, a to je skoro presná pätina všetkých tohtoročných pracovných dní (podľa https://calendar.zoznam.sk/worktime-sksk.php?hy=2021 bolo pracovných dní tento rok 251). Vlastne to je akoby som každý týždeň mala jeden deň dovolenky. Nie je to absolútne šialené?

Polovicu z tých nepracujúcich dní som mala voľno celý týždeň, teda neboli rozkúskované. Napriek tomu stále nemám pocit, že by som si kedykoľvek počas roka poriadne oddýchla. Možno preto, že aj keď nepracujem, stále potrebujem niečo robiť, niečím sa zabávať. Dni mi tak unikajú strašne rýchlo a aj keď som si cez voľný deň pospala, aj keď som bola na prechádzke, aj keď som robila, čo ma bavilo, akosi to nikdy nestačilo na to, aby som sa dostala do akéhosi pohodového rozpoloženia. Lebo vždy som myslela dopredu, čo bude treba urobiť, čo mi uniká v práci, aké úlohy sa na mňa zase navalia. Prípadne ak som nerozmýšľala o práci, rozmýšľala som o tom, čo budem robiť ďalej, čo si pozriem, čo nakreslím, kam zájdem, akú knihu si požičiam, a to všetko sa zdá byť stále skoro rovnako vyčerpávajúce. Akoby som si nedokázala naozaj užiť pokoj, čistú myseľ a pocit beztiaže.

Neviem, možno je to normálne, ale mňa život a všetky jeho zdanlivo nezmyselné povinnosti čím ďalej tým viac neskutočne ubíjajú.

Džejn.