Otrávená

Nechce sa mi byť paralyzovaná smútkom a problémami. Už naozaj nie.

Ignorance is a bliss a ja nemám náladu ani čas ani energiu na to, aby som sa nechala vydierať svojimi emóciami. Proste dovi, nejdem riešiť veci po otcovi, babkine pocity z predaja domu, ani to, že končí rok, ktorý začínal slovami, nech je lepší ako ten predošlý.

Chcem žiť v nevedomosti, zakutrať sa do práce, do programovania, do vytvárania niečoho nového, čo aj tak vlastne nemá zmysel, ale je to dobrý zabijak času, lebo zaň dostávam peniaze. (A celkom ma to baví.) Keď ma dnes brat asi trikrát za hodinu vyrušil počas práce, začala som chápať, prečo môj otec napoly nevnímal, keď som za ním zvykla chodiť s tým, že od neho niečo potrebujem. Proste nechaj ma pracovať, vole! A nič odo mňa nechci. Rušíš môj flow svojimi maličkosťami a kvôli tebe sa vynáram z vecí, ktoré zarábajú peniaze. Ah, nikdy nechcem deti. A keď už sme pri tom, tak ani dospelých, o ktorých sa budem musieť starať. Minimálne teraz nie.

Chcem iba žiť svoj život sama pre seba, aspoň pár mizerných rokov. Žiadam priveľa?

Džejn.