Tma neskorej jesene

Naozaj nechápem, ako je možné, že som zatiaľ prežila každú zimu. Neviem, ako som sa zakaždým dokázala vysporiadať s tak strašne krátkymi dňami a nezblázniť sa z toho.

Je pol siedmej večer a moje telo mi hovorí, že by som mala ísť spať. Veď sa zotmelo už pred dvomi hodinami, nie je možné, aby ešte nebol čas zaľahnúť. V podstate samozrejme môžem ísť spať kedy chcem, ale zobudiť sa vyspatá o tretej ráno a nevedieť, čo robiť vtedy, sa mi tiež nepozdáva. Rozhodiť si spánkový rytmus, pracovať tak, že o deviatej už budem mať za sebou polovicu pracovného času (čo sa počtu hodín týka), nie je príliš ideálne. Jasné, že by som mohla pracovať dlhšie, aj teraz by som mohla pracovať, mohla by som pracovať stále, veď je na čom, ale proste nie. Až tak dobre mi neplatia, aby som robila neplatené nadčasy. Ale možno by som sa cítila so sebou aspoň o niečo spokojnejšia.

Radšej by som však chodila po vonku, akurát to sa mi zdá vhodné tiež iba keď je svetlo. A v zime (teda vlastne počas neskorej jesene) sa nedá aj pracovať aj nepracovať vtedy, keď je svetlo. Veď svetlo je sotva 9 hodín denne. To nevychádza. Neviem sa prinútiť pracovať pred šiestou ráno, aj keď som napríklad vtedy už hore. Ale možno predsalen skúsim zaviesť taký pracovný režim, že práca do východu slnka, potom raňajky a prechádzka, potom standupy, potom obed, pomedzi to práca a poobede práca dovtedy, dokedy sa odo mňa očakáva. A počas práce pred východom slnka by som konečne mohla byť schopná dohnať nejaké resty.

Je to celkom dobrý plán, len pochybujem, že budem schopná dodržať ho.

Džejn.