Sobotný pocit

Dnes som si tak fajne poplakala. Tak dychberúco, hystericky, poriadne nahlas. Uľavilo sa mi. Aj keď iba trochu.

Začalo to tým, že som mala zase raz strašne silný pocit, že je sobota. Ešte k tomu som v noci bohvieako nespala. Teda spala som, ale snívali sa mi také hnusné a živé sny, že som si poriadne neoddýchla. Jeden z tých snov končil záchvatom paniky a prisahám, že som v polospánku počula svoje sípavé dýchanie, ale keď som precitla, dýchala som normálne potichu.

Plač je katarzia, ktorá prešla do absolútneho pocitu osamelosti. Chcela som niekomu napísať, zavolať, ale hocikto mi napadol, prišlo mi hlúpe otravovať ho kvôli tomu, že mám znova v piatok pocit, že je sobota. Už som sa s tým predsa mala naučiť žiť. Ja fakt viem, že to nevyznieva ako problém, ale keď celé vaše ja nechápe, prečo musíte pracovať v sobotu, aj keď je naozaj piatok a cítite sa neistí realitou a oklamaní vlastnými zmyslami... Je to prinajmenšom nepríjemné. Ale rozprávať o tom a vešať to na nos niekomu naozajstnému mi príde hlúpe. Lebo kto pochopí, že ten pocit je u mňa tak prevládajúci, že som paralyzovaná a nesústredená a pochybujem o tejto realite? Oni nad tým mávnu rukou a keby som plakala, nechápali by a bolo by im to akurát nepríjemné.

Tak som teda plakala osamote, nešťastná z toho, že sa musím ovládať, aby som nikomu nezavolala. A po plači prišiel pokoj. Veľká búrka vystupňovaných pocitov prehrmela a nie, že by som sa zrazu dokázala perfektne sústrediť, ale dala som si pauzu, prestala som sa silou-mocou nútiť pracovať, a potom bol kľud. Dostala som sa do stavu, kedy som dokázala prijať, že áno, stále mám pocit, že je sobota, ale naozaj je piatok a delí ma už iba pár hodín od toho naozajstného začiatku víkendu. Aby som si ho zaslúžila, niečo sa ešte budem snažiť spraviť, veď aj presne viem čo, a potom to s čistým svedomím zabalím a rozbalím až v pondelok ráno.

Fuck it, doba je ťažká, ľudia sa rúcajú, tak som si dovolila odpustiť si a nechať svoje emócie, nech ma na chvíľu úplne ovládnu. Bude horšie.

Džejn.