Situácia

Strašne sa mi nechce takto žiť.

Ani mi tak nevadí, že mi niekto prikazuje zostať doma, skôr ma štve, že ten niekto bol nútený okolnosťami spraviť toto rozhodnutie. Štve ma, že sa znova ponakazovalo toľko ľudí, keď to už tento rok vďaka očkovaniu malo byť lepšie. Strácam nádej na to, že choroba budúci rok vykape, aj keď predikcie na jej začiatku boli také. Najviac ma fascinuje, aké rôzne priebehy sú v rôznych krajinách a aj v rámci rôznych skupín ľudí.

Ja ten lockdown nejako príliš nepociťujem, doma som tuším už tretí týždeň, akurát som smutná z toho, že som v októbri nevyužila o niečo priaznivejšiu situáciu a namiesto toho, aby sme dali kolaudáciu kolegovho bytu, som bola dva týždne PN. Mohla som mať o dva týždne viac voľného pohybu, ale vyšlo to akurát tak, že vtedy sa končil projekt, ktorý ma úplne vyčerpal. Nie že by som si priala dostať koronu, ale teraz by ma štvalo o niečo menej, že musím byť zatvorená doma.

Odkedy máme home office som vlastne ani poriadne nesledovala situáciu, úspešne som sa vyhýbala správam, cez víkendy som chodila na prechádzky, tak ma až vlastne trochu zaskočilo, že sa to celé zhoršilo tak veľmi, že musí byť vyhlásený lockdown. Už mi nič nehovoria ani farby, ani čísla, ale ani som si nezvykla na to, že sa zo všetkých strán valí nenávisť na rozhodnutia tých, čo sa snažia riadiť túto krajinu. Vždy ma zaskočí, že ľudia nemajú taký istý vlažný postoj ako ja, vždy ma zaskočí, že lockdown pre niektorých znamená strata príjmu. Žijem si vo svojej bubline a je mi príjemne otupeno, cítim sa hnusne neužitočná, privilegovaná a nezaslúžiaca si akokoľvek sa k tejto situácii vyjadrovať.

Ale aj tak sa vyjadrujem. Lebo o ničom inom sa aktuálne vyjadrovať nedá.

Džejn.