Príbehy

Vianoce sú časom obdarovávania. Vždy mi niekto vo svojej storke pripomenie, že existujú projekty, cez ktoré sa dá napríklad poslať vecný darček seniorovi či dieťaťu v detskom domove. Ale keď tých možností, kam poslať peniaze je tak strašne veľa.

Chcela by som pomôcť a myslím, že aj trochu pomáham, aspoň tým eurkom každý mesiac pre Every individual matters. No to nestačí. Je toľko ľudí, ktorí majú toľko smutných príbehov, že keby mi každý z nich mal trhať srdce, nerobím a nemyslím na nič iné. Ťažkosti druhých sa dajú jedine vytesniť, lebo ak by som sa stále mala zamýšľať nad tým, kto všetko tam vonku potrebuje pomoc, asi by som sa zbláznila. Ani tí, čo naozaj pomáhajú, sú súčasťami centier a tímov a snažia sa naozaj niečo robiť pre druhých, nedokážu pomôcť všetkým. Ja som sa rozhodla robiť v podstate nič a byť vďačná za to, čo mám. A keď ma občas osloví na ulici niekto, nech mu dám peniaze na jedlo alebo na lístok na vlak, spravím to. Nekúpim si však Nota Bene, neporozprávam sa s ľuďmi, ktorí sedia na zemi a majú pred sebou pohárik na mince. Takých statočne ignorujem, lebo keby som začala rozdávať všetkým chudákom, ktorých za jednu prechádzku mestom stretnem, nedokázala by som sa zastaviť. Chcela by som spasiť svet, čo viem, že nedokážem, chcela by som sa stať súčasťou skupiny ľudí, ktorá pomáha aspoň na jednom z tých stoviek frontov, ktoré strádajú... ale nedovolím si dostať sa do takého rozpoloženia. Lebo by ma to rozložilo. Nedokázala by som sa pozerať na toľké ľudské utrpenie, nedokázala by som ho vnímať a pomáhať a počúvať, čiastočne preto, že nechápem, ako tí ľudia vôbec zvládajú žiť. Nechápem, ako je možné, že to nevzdali. Lebo ja by som sa na to v ich situácii bola dávno vykašľala. Nerozumiem tej prekliatej tvrdohlavosti, nechápem, ako niekto môže vytrvalo odolávať a chcieť žiť, keď iba živorí.

Nie, nevravím, že by sa mali všetci pozabíjať, len vravím, že mám pocit, že im nedokážem dostatočne pomôcť. Lebo pomôžem niekde, a potom inde nie, a potom mám výčitky. Neviem posúdiť, kto moju pomoc potrebuje viac, preto nepomáham nikde. A riešim iba seba. Nie je to dobrý prístup a ja to viem, ale neviem, či si to naozaj uvedomujem. Asi nie, lebo keby som si to priznala, keby som si priznala, že nerobím pre túto spoločnosť vlastne vôbec nič, som nulovým prínosom, dokonca ešte aj napomáham k jej ničeniu a rozkladu, neuniesla by som to. Život nemá zmysel, život nie je fér a keď sa raz ocitnem na okraji spoločnosti úplne a naozaj sama, dúfam, že budem mať dosť rozumu na to, aby som priznala svoju porážku a dosť odvahy na to, aby som konečne skoncovala so svojím patetickým životom.

Nikdy nič nedosiahnem, nikdy nezabránim katastrofe, nikdy neprestanem byť sebecká, nikdy sa neprestanem ľutovať. Nikdy nebudem dosť dobrá na to, aby som dostatočne pomohla niekomu druhému a nikdy nebudem žiť taký život, s ktorým by som bola spokojná, lebo nádej naň už zanikla.

Džejn.