I've been drinking just to stay insane

O niečom som dnes chcela písať. Niečo ma rozhorčilo, k niečom som chcela mať názor, ale keďže som si ho hneď nezapísala, zabudla som ho. Možno je to tak lepšie. Ale privádza ma to k tomu, že toho akosi podozrivo veľa zabúdam. A nechcela som vlastne písať o tom?

Robím veci tak automaticky, tak bezmyšlienkovo, že keby ste mi dali k hlave zbraň, ani tak by som vám nevedela povedať, ako som niečo otestovala, ak som si to nezapísala. Prechádzam si komentáre k starým taskom, aby som zistila, čo sa kedy zmenilo a či tá chyba, ktorú som našla, vôbec je chyba alebo to tak má byť. Som z toho nervná, lebo mám potom pocit, že sa vzďaľujem realite, nechápem, ako som si mohla niečo nevšimnúť, keď je to očividne divné, a potom prichádzam na to, že to tak bolo odjakživa, ale až doteraz som si to neuvedomila. Spytujem sa, či je toto realita, či za mňa nežije môj naozajstný život niekto iný a len ma tu nezavrel, aby mal odo mňa pokoj. Či ja som vôbec ja alebo som iba výplodom fantázie niekoho iného, niečoho iného a túžim si ublížiť už nie preto, že chcem prebiť zlé myšlienky, ale preto, že chcem zistiť, či to vôbec bude bolieť.

No bojím sa následkov. Aj keby toto nebola naozajstná realita, keby som žila iba v niekoho hlave alebo v nejakom veľkom výkonnom počítači inej civilizácie, toto je moja realita. A ja neviem, čo sa stane, keď skončí a pochopiteľne sa toho bojím. Nemala som možnosť nazrieť nikam inam, neotvorili sa žiadne dvierka, nezažila som nič, čo by som nevedela vysvetliť. Len možno nechápem, ako môže byť život takýto nudný, jednoliaty, stálo ubíjajúci, nereálne sa tváriaci. Zase som oddelená od fyzických schránok druhých ľudí, lebo karanténa. A to som sa tak veľmi chcela konečne opiť. No začínam mať pocit, že ak to nespravím len tak v jeden večer doma potajomky vo svojej izbe, tak tento rok už asi nie. Žiadne vianočné ani kolaudačné párty sa konať nebudú a mala som si viac užívať leto, kým dala pandémia trochu pokoj. Keď ono to vždy prejde tak rýchlo a kontakty sa stratili a ja musím robiť niečo príšerne zle, lebo si to inak nedokážem vysvetliť. Som tu, zamrznutá na jednom mieste, robiaca stále dookola to isté, vo svojej bublinovej rutine, čakajúca, že sa niečo zmení.

Zostávam na pokraji šialenstva aj keď za triezva, myšlienky sa pretŕhajú, spomienky sa strácajú a nové sa nevytvárajú. Nie je čo si pamätať.

Džejn.