Bez budíka

Odkedy chodím do práce, nemám na ráno nastavený budík. Mám natoľko super prácu, že je v nej jedno, či prídem o siedmej alebo o pol desiatej. A ja som tak super nastavená, že nedokážem vyspávať, lebo pocit povinnosti ma vyženie z postele aj keď nechcem.
Ráno ma zvykne zobudiť to, že moja mama pobehuje po byte, raňajkuje, chystá sa do práce. Pravdupovediac neviem, či by sa mi podarilo vstať v rozumnom čase, keby som s ňou nebývala. Keby som bývala sama v nejakom tichom prostredí, viem si predstaviť, že by som sa nejaký deň pozabudla, vypla by som svoj pocit povinnosti a prespala by som celý pracovný deň. Akurát to nie je také ľahké, pokiaľ ste ja a keď už raz ľudia z práce volali vašim rodičom, keď ste sa tam neukázali. Ah, ako ľahké je prinútiť ma poslúchať. Iba sa začnite vyhrážať, že znepokojíte obavou o mňa mojich blízkych a som schopná byť najvzornejší pracant na svete. Len aby sa nikto nedozvedel a hlavne nezačal riešiť, ako sa naozaj mám.
Lebo komu by to koniec koncov pomohlo? Mám sa nechať zavrieť, mám sa nechať riešiť, mám sa sama riešiť, keď ak sa nikam neposunie moje okolie, tak aj tak spadnem naspäť do tých istých mlčanlivých koľají? Mám pocit, že nemá zmysel čokoľvek sa snažiť meniť. Maximálne začať niekde inde nový život. A to sa mi zatiaľ nechce.

Džejn.