Virtualita

Keď už si za virtuálne peniaze kupujem virtuálne veci, pocitovo sa vzďaľujem realite naozaj míľovými krokmi.

Moja výplata sú iba čísla na obrazovke, ktoré však našťastie môžem naozaj použiť na zakúpenie hmotných statkov. Ale aj nehmotných, ako napríklad elektronických kníh, ktoré práve vyšli. Nemusím nikam chodiť, a to je fajn, ale čo keď sa raz zosypú všetky databázy a potom nikomu nebudem vedieť dokázať, koľko som mala peňazí a nikto mi ich už nevráti? Pozerám priveľa Mr. Robot-a, to uznávam, už mám pred sebou iba poslednú sériu, a potom sa môžem vrhnúť na nové diely You. Aj tie sú vlastne virtuálne. Už si ani neviem predstaviť ako mať seriály inak ako on demand, že si ich môžem púšťať kde chcem a kedy chcem, a to je veľmi fascinujúce, k akému pohodliu sme to dospeli. Ale ten obsah, ktorý konzumujem, niekde fyzicky sedí, na serveri, ktorý môže byť kompromitovaný, kedykoľvek sa kdekoľvek môže niečo pokaziť a nejaká časť nášho úžasného internetu navždy prestane existovať. Aj keď ktovie, či to naozaj tak funguje. Či sa dá relatívne jednoducho dostať niekam, kde sa toho dá veľa pokaziť, veď hackerov je veľa, tak prečo sa zatiaľ žiadnemu z nich nepodarilo nastoliť anarchiu. Nie že  by som po tom túžila, ale niektorí ľudia na to predsa myslia, predsa o tom vyrábajú filmy a seriály. Chcete mi povedať, že nie je nikto, kto by to vedel zreprodukovať? Nie je nikto natoľko šialený, aby chcel celú spoločnosť hodiť do koša a prinútiť ju začať odznova?

Som ovplyvnená tým, čo práve pozerám a počúvam, tak mi prosím prepáčte tento výlevík. Len mi tá virtualita už asi celkom kvalitne lezie na mozog.

Džejn.