Tamagotchi

Už dávnejšie som sa snažila nájsť svoje Tamagotchi, lebo som si myslela, že niekde v byte ešte musí byť. Dokonca si pamätám, že som mala dve Tamagotchi, jedno staršie a jedno o niečo mladšie. A potom viem, že aj môj brat mal Tamagotchi, a to bolo najnovšie (verzia 5).

Vtedy som teda hľadala niektoré zo svojich dvoch, ale neúspešne. A dnes som ani nehľadala, iba som trochu upratovala a naďabila som na bratovo. A potom som v šuflíku so všetkým možným našla tú správnu baterku. Tamagotchi ožilo. Mám Tamagotchi, starostlivosť o ktoré ma zrejme veľmi rýchlo prejde. Ale for the time being, je to ďalšia vec, ktorá ma ťahá naspäť do detstva.

Iná vec, ktorá ma síce neťahá do detstva, ale predsalen aspoň pár rokov dozadu je seriál Mr. Robot, ktorý som dnes dopozerala. (Má 4 série.) Pri ňom som zabúdala na realitu, vracala som sa naspäť do času v minulosti, kedy nebolo všetko tak strašne pošahané. Teda asi bolo, ale iným spôsobom. Minimálne pre mňa. Prepadávam sa do čias, ktoré si pamätám ako lepšie, už druhý týždeň som na PNke a robím celkom veľa preto, aby som zabudla na to, aká realita číha za dverami bytu, v ktorom som práve uväznená.

Začínam sa báť návratu, nechcem vykročiť von, nechcem sa podieľať na živote, ktorý mi vôbec nedáva zmysel. Tieto dva týždne boli super. Lebo na rozdiel od dní dovolenky, počas PNky nemôžem chodiť von. Necítim povinnosť užívať si dni, kedy nepracujem. Iba hľadám, čo robiť doma. Maľovala som. A priveľa som jedla. Pribrala som 3 kilá. Fuck it. Neviem, či by som chcela takýmto spôsobom, takýmto ničnerobením stráviť ďalších 50 rokov. Ale ďalších 50 dní by som možno ešte zvládla. Krásny pocit bez tlaku toho, čo musím. Mám iba veci, ktoré môžem. A samozrejme tie, ktoré nemôžem. Ale to, že teraz nemôžem chodiť von, mi naozaj dosť vyhovuje.

Aj tak možno už čoskoro budeme mať zase nepretržitý home office, čo síce bude poznačené povinnosťou pracovať, ale aspoň nie povinnosťou vychádzať z domu. Je mi tu príjemne. Aj keď uznávam, že možno až príliš. Vypapávam sa, čo vôbec nie je ideálne. Ale keby som pracovala, mala by som čo robiť, všetky moje myšlienky by sa nekrútili okolo toho, kedy budem znova jesť. Home office na jesenné a zimné dni mi príde ako fajn vec.

Neviem, či sa vonku bojím iba nákazy, alebo sa mi proste nechce interagovať s okolitým, nevirtuálnym svetom. Každopádne, mám pocit, že dnes som sa znova o niečo viac vzdialila realite a viac priblížila nepríčetnosti.

Džejn.