Sklony
Vždy som sa cítila ako úplný votrelec vo svojej zdanlivo šťastnej a perfektnej rodine. Tým teraz nemyslím, že by som mala pocit, že by tu vládlo nejaké napätie alebo že by sme žili vo vyslovenom klamstve, ktoré sme iba premietali smerom von. Keď som už ja bola na svete, moji rodičia naozaj mohli byť šťastní. Ale ide o to, ako sa vyrovnávali so životom a jeho nástrahami, keď ešte boli osve, ako tínedžeri a mladí dospelí.
O ich detstvách de facto nič neviem. Minimálne mám pocit, že nič podstatné. Otec občas spomínal svoju mamu, ako chodili na nejaké výlety, na vyprážaný syr, ako mu jeho otec kúpil fotoaparát, jednoducho také tie relatívne príjemné momentky zo svojho dospievania. Mama však nezvykne príliš rozprávať ani o tých milých zážitkoch. Akurát teraz bratovi občas hovorí, ako ona dochádzala z dediny, kde vyrastala, študovať do Bratislavy, aby mu tým asi naznačila, ako by to mal podľa nej zvládať on. (To že je úplne iná doba a môj brat je v o dosť inej situácii ako bola v jeho veku ona, je už vec druhá.) O jej štúdiu na univerzite viem veľmi málo, aj to väčšinu iba z rozprávania jej kamarátky.
Nikdy mi nenapadlo, že o svojej minulosti možno nerozpráva preto, že na tie roky chce zabudnúť. Možno jej pripomínajú nepekné obdobie, zlé psychické rozpoloženie, pochybnosti o budúcnosti. Vždy som sa cítila ako votrelec za to, že som nikdy nevidela, že by moji rodičia boli niečo iné ako spokojní. Minimálne navonok to tak naozaj pôsobilo. Nikdy som nechápala, odkiaľ sa vo mne berie ten pocit nedostatočnosti, neschopnosti, ten smútok, to pochybovanie o sebe samej, keď u nich som nikdy nič také nevidela. Nikdy som od nich nepočula, že by sa niekedy vo svojom živote cítili zle. Videla som ich iba ako rok za rokom pracujú stále na tom istom mieste, v tej istej práci, kde možno nedokázali nič ohromne celosvetovo prelomové, ale rástli na svojom vlastnom poli pôsobnosti a vyzerali vyrovnaní so svojím životom.
Samozrejme, jedna vec je, že ľudia nejako vyzerajú, ale potom keď majú čas viac sa zamyslieť nad tým, čo dokázali a kým boli, aj tak môžu všetko oľutovať, smútiť za tým, čo nespravili, kde všade neboli, byť nahnevaní na to, ako zlým spôsobom prispeli k aktuálnemu stavu sveta. To je realita, to sa stáva a aj človek, ktorý pôsobí vyrovnane, môže viesť vnútorný boj. A takisto ako x ľudí pred ním a okolo neho, nedokáže svoje pocity zdieľať, lebo ho to nikto nenaučil, nepovedal mu, že je to v poriadku. A tak všetku tú bolesť posúva ďalej, aj keď možno úplne nevedomky. Posúva ju na ďalšiu generáciu bez akéhokoľvek vysvetlenia, bez akejkoľvek ponuky pomoci, pretože ani on žiadnu nikdy nedostal. A to mi príde ako strašná ľudská tragédia.
Nevedomosť toho, že mám sklony k čiernym myšlienkam a pocitom, jednoznačne prispela k tomu, že som sa cítila, že o nich nemôžem rozprávať. Že ma moji blízki nemajú šancu pochopiť, pretože som nikdy nevidela žiadne náznaky toho, že tú predispozíciu mám práve od nich. Už párkrát som videla na Instagrame citovaný tento príspevok z Twitteru:
Tým teraz nechcem viniť svojich rodičov z čohokoľvek, no ak toto číta nejaký (budúci) rodič, je to niečo na zamyslenie. Lebo genetika nepustí a akokoľvek chceš pre svoje dieťa lepšie veci, lepšie prostredie, ako si mal ty, a akokoľvek si myslíš, že mu to aj naozaj dávaš, na obalamutenie predispozične zle sa správajúcich chemikálií v mozgu to proste niekedy nestačí. A tvojmu potomkovi by možno stačilo iba vedieť, že pocity nevyrovnanosti, smútku, strachu a nedostatočnosti sú niečo, čím si si svojho času prešiel aj ty. Pričom mi je úplne jasné, že sa ti o tom nerozpráva ľahko. Ale ak tým zlepšíš život iného človeka, nestojí to aspoň za pokus?
Mám pocit, že pre mňa je už na rozprávanie neskoro, aj keď možno akurát tá pravá chvíľa na to, aby som s informáciou o mojich sklonoch naložila nejako inteligentne, a prerušila tak cyklus doteraz spôsobenej a naďalej spôsobovanej bolesti.
Džejn.