Rany

Nevedela by som byť kontaktnou osobou pre ľudí v kríze. Ich bolesť by som prežívala až príliš na to, aby som im dokázala pomôcť. Lebo niektoré veci sa nedajú len tak predýchať.

Sú to momenty v dni, ktoré ma pošlú naspäť do zlých vôd môjho vedomia. Predtým v pohode, teraz raging mess, sama v kancelárii a nedokážem uchopiť svoje myšlienky, ktoré sa rozbiehajú do všetkých smerov. Nič sa nestalo mne, iba niečo niekomu inému. Neviem komu, neviem čo, ale počula som začiatok rozhovoru. Predýchaj to. A teraz sa bojím o toho neznámeho človeka, nechcem, aby druhí trpeli, viem, aké je to trpieť, bolí to a je to na nič. Ale ľudia trpia ďalej a ja s tým nemôžem nič urobiť, cítim sa bezmocná a malá a bezvýznamná, lebo ja by som nedokázala niekomu v kríze tu a teraz pomôcť. Hlavne vzdialene nie. Keby bol pri mne, možno by som sa ho snažila objať, utíšiť, čičíkať ako dieťa. Ako chcem byť čičíkaná ja (aj keď to jemu vyhovovať nemusí). Bojím sa o druhých, miestami viac ako o seba, chcem, aby boli v pohode (z čisto sebeckých dôvodov), aj keď viem, že tento svet tak nefunguje a fungovať nikdy nebude. Vždy sú tu tragédie, ktoré čakajú za každým rohom a nemôžem spraviť nič pre to, aby sa nediali. Ani mi nikto nedovolí byť pri ňom, keď sa niečo deje, lebo ja som tá labilná a o mňa sa nedá oprieť, veď toto je toho celého dôkazom.

Nemám na to byť dobrým človekom, pomáhať tak, ako by som chcela, ako si odo mňa zaslúžia druhí, lebo mne v živote už pomohlo tak veľa ľudí v tých správnych chvíľach, aj keď nie vždy dostatočne v tých menej vypätých. Ľudia riešia krízy, ktoré sa práve dejú, a to je správne, to je potrebné, potrebujeme ich, lebo takí ako ja tie krízy druhých nezvládnu, ale na tie menšie, každodenné, sa pri tom veľmi ľahko zabúda.

Už si hovorím, že mi je dobre a príde malá, maličká rana a svet je zrazu hore nohami a ja lapám dych, lebo sa niečo deje v mojej bubline, pričom keď sa naozaj dialo mne, tak som sa to snažila ignorovať a neriešiť a nehovoriť a nemať pocity a teraz mám, aj vtedy som mala, stále mám, len ich je niekedy o malý kúsok menej. Bľabotanie v plnom prúde a vyslobodzovanie zlých pocitov, ich kŕmenie, ich všetko prehlušujúca sila, ten adrenalín, tá slabosť, to točenie hlavy po záchvate mi pripomína, že som ešte stále nažive. Aj keď by som nemala byť. Aj keď niekedy nechcem. Aj keď sa mi občas zdá, že vlastne nie som.

V električke ráno o šiestej, keď je ešte tma, na druhej strane mesta, chcela som sa stratiť, bála som sa stratiť, otravovali ma hlúpe telesné potreby. Neviem ich vypnúť, neviem ich ignorovať, sú vždy viac ako akékoľvek emócie. Som človek, a to je nepríjemné a miestami to bolí. (Má to bolieť, že?) Chcem sa prepracovať do iného vedomia, do niečoho nového, nepoznaného, už to mám nadosah... a je to preč.

Späť do nudnej reality pracovného dňa.


Džejn.