Problémová

Bojím sa toho, že sa v jedno ráno zobudím a nebudem si pamätať, že môj otec je mŕtvy. Už teraz si to musím pripomínať o niečo viac, ako je zdravé, lebo môj mozog chce zabudnúť.

Naozaj som nečakala, že príde doba, kedy budem bývať v podstate sama s mojou mamou. Otec zomrel, brat odišiel na výšku do Česka a aj keď je na víkend doma, má svoj život, svoje povinnosti. A ja nemám nič okrem práce a Netflixu.

Boli časy, kedy som mala aspoň občas aspoň niekoho. Boli časy, kedy som bola aspoň občasnou súčasťou partie, aj keď som do nej asi nikdy príliš nepatrila. Boli časy, kedy som si dohadovala stretnutia s kamoškami, časy, kedy som chodila na výlety s rodičmi a tie časy sú nenávratne preč. Myslím, že už mi zostáva iba si nájsť nejaké hobby a dúfať, že tam sa nejako dostanem do kontaktu s ľuďmi. Lebo doma to je bieda, v práci to už tiež začína byť bieda a mimo toho som zjavne nikoho neohúrila natoľko, aby so mnou zostal v kontakte.

Ja viem, že som už s tou svojou sebaľútosťou trápna a možno by som sa mala ísť niekam vyventilovať, ale aj odborník ako prvú vec chce vedieť, že máte nejaký oporný systém ľudí, s ktorými sa môžete rozprávať. Ale môj problém proste je, že nikoho nemám. Teda, asi mám aj nejaký iný problém ako to, že sa nemám s kým rozprávať, ale tí ľudia mi proste chýbajú. Nie je nikto, komu by som mohla povedať všetko to, čo sem píšem. Toto je síce ventil, ale veľmi kruto nepostačujúci. Na ľudské bytosti proste obrazovka nemá. Na odpovede a pohľady a naozajstné slová toto pinkanie si sama so sebou nikdy mať nebude. Môžem si tu síce usporiadať myšlienky, takpovediac sa vypísať, mať krízy aj pseudoumelecké okamihy, ale som geneticky naprogramovaná tak, že potrebujem ľudskú interakciu. Nie small talk a možno ani nie rozprávanie sa o najhlbších osobných pocitoch, ale rozhovory o všetkom možnom. O radosti aj smútku, o láske aj nenávisti, o seriáloch, knihách a filmoch, o druhých ľuďoch, o zvieratách, o osude ľudstva a tejto planéty, o smrti, o chorobách, o neprávach, o vzťahoch, o stratách aj nálezoch, o koníčkoch, budúcnosti, deťoch, obrazoch, daniach, jedle a o každom jednom aspekte života medzitým.

Možno som romantik, keď si myslím, že niekto by bol ochotný a schopný počúvať ma, chcel na oplátku zdieľať svoje trápenia a úspechy a stráviť so mnou deň nikde nezačínajúcim a nikde sa nekončiacim rozhovorom. Neverím, že niekto taký naozaj existuje, aj keď možno ľuďom tak trochu krivdím. Ale všetci majú svoju mieru toho, čo znesú a tak sa zdá, že som ešte nenašla niekoho, kto by bol zniesol mňa. Cítim, ako sa ma štítia, ako nechápu, ako sú ticho a ďalej nerozpitvávajú moje slová. Možno sa príliš snažím o nejakú reakciu, o to viac, že žiadnu nedostávam a oni si myslia, že keď nezareagujú, tak prestanem. Asi majú pravdu a keby zareagovali, hneď by som sa chytila a neprestala by som ďalšie dve hodiny, ale čo sú dve hodiny z celého ľudského života? Možno mi svojím počúvaním zachraňuješ život, nestojí to za to? Aj tak všetko, čo ti poviem, môžeš hneď vypustiť, prestať nad tým rozmýšľať a mne sa uľaví, aj keď viem, že teba zaťažím, aj keď možno nechceš.

Potrebujem len jeden večer a trochu alkoholu v tej správnej spoločnosti, dostatočne otvorenej a uzavretej zároveň. Prosím.

Džejn.