Polnočná

Zobudila som sa uprostred noci a cítim sa úplne rovnako zle (ak nie o čosi horšie) ako v prvý deň svojej choroby. Dalo by sa teda povedať, že ma chytilo niečo horšie ako tie razy doteraz. Je to covid? Ktovie.

Jeden antigénový a jeden PCR test hovoria, že to covid nie je, môj pocit vraví niečo iné. Ostatne, ako vždy, aj keď teraz si už myslím, že mám celkom pádne dôvody. A vraj očkovaným sa nákaza môže ukázať až celkom dosť neskoro. Lebo získané protilátky čosi maskujú (neberte ma za slovo, viem o tom iba toľko, čo som začula v útržkoch rozhovorov svojich kolegov, teda veľmi málo). Teda tak trochu sa bojím, že skončím v nemocnici na prístrojoch a neskôr mŕtva o dosť skôr, ako by som si bola ja alebo niekto iný predstavoval. A samozrejme sa bojím toho, že som nakazila svoju mamu, ktorá už raz covid mala, teda keby ho chytila druhýkrát, je celkom veľká pravdepodobnosť, že by to neprežila. Aj keď je zaočkovaná.

Takéto myšlienky mi chodia takto o polnoci hlavou a trochu sa aktuálne hreším za to, že som si nenechala vypísať elektronickú pandemickú PN, ale ako debil som sa trepala k lekárke osobne. Okrem toho, že som ohrozila druhých (aj keď okrem svojho pocitu reálne nemám dôkaz o tom, že by som naozaj mala covid a včera ráno som tomu ešte relatívne verila), mám teraz ešte aj problém s tým, ako dopravím tie sprosté papiere do práce.

Niekto si vyberá svoju daň za môj doteraz perfektný život a nie že by som sa tomu príliš čudovala, ale neznamená to ani, že je to bohvieako príjemné.

Džejn.