Kontakty

Mám rada, keď ľudia hovoria o niečom, čo je blízke ich srdcu. Aj keď je to niečo, čomu ja osobne vôbec nerozumiem. (Nie, naozaj neviem, ako sa dá docieliť, že je niekto kamarát s uznávanými slovenskými spisovateľmi.)

Nemám kontakty vo svojom odvetví a nemám kontakty vlastne vôbec nikde. Niekde sa stala chyba. Moja. Introvertná. Lebo nemyslím si, že som vo svojom živote stretla nejak extra málo ľudí. Nie že by ich bolo závratne veľa, ale keby všetci neboli odišli, keby som si dala záležať na tom, aby som udržiavala vzťahy, možno by som tiež mohla rozprávať o tom, ako chodím na kávu s niekým, kto má zaujímavé povolanie.

Nie že by som mala veľkú toleranciu na prítomnosť druhých, ale keď ma bavia, keď sa máme o čom rozprávať, tak s nimi trávim čas celkom rada. Kam sa všetci podeli? Neviem, ako napraviť to, čo ich odo mňa odháňa. Neviem sa opraviť, aby mi na nich záležalo viac konzistentne. Raz za čas si spomeniem, ako sama sa cítim a niekomu napíšem, ale je to akosi priveľa práce. Má to byť tak veľa práce?

Vyrastala som v prostredí, kde som za vzor mala ľudí, ktorí z môjho pohľadu nemali príliš veľa sociálnych kontaktov. Mali prácu, v nej kolegov, konverzovali s rodičmi mojich kamarátok, keď nás ešte nechceli nechávať osamote, mali spolužiakov z vysokej školy, s ktorými sa občas stretli, a to je všetko. Nechodili na kávy, na výlety, na zrazy, nemali skupinové voľnočasové aktivity. A ja som nedokázala udržať kontakt so svojimi spolužiakmi, takže mi zostávajú iba kolegovia. Akurát že tí kolegovia sú iní ako ľudia, pri ktorých som vyrastali. Moji kolegovia majú svoje spoločenské voľnočasové aktivity, svoje diskotéky, svoje rodiny. 

Samota ma dostáva v tých najnevhodnejších chvíľach, a tak v nedeľné večery a pondelkové rána prepadám v hysterické plače.

Džejn.