Džentlmeni

Pohybujem sa v prevažne mužskom pracovnom prostredí. Na to, že si neviem predstaviť, že by som dokázala byť kamarátka s mužom, mužskí kolegovia mi nevadia. Teda ak nie sú príliš touchy (čo tí moji našťastie nie sú vôbec, vyhrala som lotériu). 

Čo mi však príde zvláštne, je otváranie mi dverí a púšťanie mňa prvej keď niekam vchádzame alebo odniekiaľ vychádzame. Žila som v rodine, kde sa takéto veci nerobili (aspoň myslím). Kto bol bližšie pri dverách, ten proste cez ne prešiel ako prvý, kto posledný vošiel do výťahu, ten z neho prvý vychádzal. Lebo ako divné je pretláčať sa pomedzi dvoch mužov, ktorí stoja zvnútra výťahových dverí? A oni sa ako prví proste nepohnú. (Alebo som možno len príliš akčná. Alebo som si už proste zvykla a hneď vyštartujem.) Nevravím, že sa máme pozrážať, akurát teraz chodím ako výchor, keď by som možno naozaj nemala. Na príjemné sa zvyká ľahko a mať extra zaobchádzanie preto, že som žena a vraj sa to od mužov patrí, zo mňa tuším robí ešte namyslenejšiu kravu. Kto mi zrazí hrebienok? (Ale zase nie príliš hlboko, pretty please.)

Žeby sa mi práve to výnimočné zaobchádzanie na mužskom kolektíve páčilo? Žeby som si užívala, že som aspoň kúsok zaujímavá a nezvyčajná v prostredí, v ktorom som zasadená? Aj keď, keby som bola naozajstná programátorka, bola by som zaujímavejšia. Ale to nikdy nebudem. Nemám na to hlavu. Ledva ju mám na to, čo robím teraz.

Teraz by mi strašne pomohla perspektíva tej druhej strany. Ale o týchto veciach sa nehovorí, či? Možno som predsalen mala byť dnes kolegiálna a mala som ísť na pivo, možno by som sa dozvedela niečo zaujímavé. No počasie a nálada na to fakt neboli.

Džejn.