Deformovaná

Na všetky miesta, ktoré som pobehala, som si vždy brala foťák. Naučila som sa robiť to tak, aby som sa mohla pochváliť (aj keď pred érou Facebooku a Instagramu ani neviem, komu presne som sa chválila) a aby som mala spomienku. Lebo zase uznávam, bez tých fotiek by som si tie miesta ledva pamätala, hlavne tie, ktoré som navštívila pred viac ako 10 rokmi.

No rozmýšľam, či som vôbec pred viac ako 10 rokmi poriadne fotila. Mala som menej ako 15 rokov a v ruke iba maličký nekvalitný foťáčik. Zábery do fotoalbumov robil otec, nie ja. Ale zhruba od tých pätnástich som naozaj brala so sebou foťák snáď na každý jeden výlet, aj na tie školské do Viedne, kde som už naozaj nemala čo nové odfotiť. To ma asi mrzí najviac, že som si nikdy nevedela Viedeň poriadne užiť, lebo som vždy hľadala objekt na odfotenie (ktorý som aj tak už mala párkrát odfotený), aby som mohla fotky ukázať doma a na Facebooku. A aj keď som bola vo Viedni naposledy, ťahalo ma to zobrať si foťák, aj keď som tam išla iba nakupovať a nič iné. Vôbec som sa neplánovala prechádzať, a teda našťastie sa mi podarilo presvedčiť samu seba, že mi je ten foťák naozaj úplne na nič, akurát by zaberal miesto, kam môžem dať nákup. Ale raz by som chcela Viedeň navštíviť aj tak, že sa ňou pôjdem prejsť a neodfotím ani jednu jedinú fotku. Iba sa budem pozerať.

Môj mozog je ale naozaj tak deformovaný, že si už teraz viem predstaviť tie tiky v ruke, kedy by som chcela siahnuť po mobile a jeho absolútne nedostatočnej fotiacej kvalite, aby som mala zachytené niečo, čo sa mi zdá pekné. Bolo by to asi celkom peklo. Ale chcela by som to skúsiť. Iba sa prechádzať a neobzerať sa po okolí preto, že hľadám niečo na odfotenie, ale preto, že tie veci proste chcem vidieť a precítiť. Posledné roky som sa na výletoch cítila tak trochu divná, keď ľudia okolo mňa cvakali iba mobilmi (prípadne tabletmi) a ja som mala v ruke ťažkú a nepraktickú zrkadlovku. Mala som ju rada, ale myslím, že na branie na výlety jej už u mňa odzvonilo. Minimálne teda tej digitálnej, lebo zase ma akosi príliš chytilo fotenie na film, a tak mám teraz obsesiu brať so sebou filmovú zrkadlovku a ešte k tomu aj malý digitálny foťák.

Nevravím, že je niečo zlé na tom brať si na výlety fotoaparát a veľa fotiť. No mám pocit, že mne osobne to ubralo zo zážitku, z naozajstného prežívania, ktoré som mohla na danom mieste mať tam a vtedy, ale mám ho až spätne pri pozeraní sa na fotky. Nepamätám si naozaj tie miesta, ale iba fotky, ktoré som odfotila. Aj keď bez fotiek by som si zrejme nepamätala vôbec nič.

Všetko proste treba robiť s mierou a keď sa vám zdá, že to, čo ste robili doteraz, vás už nerobí šťastnými, skúste to zmeniť. Alebo aspoň zmeniť intenzitu. Aj keď sa vám to zdá ako jediná cesta, lebo to už máte zaužívané, veci sa vždy dajú robiť aj inak.

Džejn.