Chorá

Bojovala som pre to, aby som mala stabilnú prácu, osemhodinový pracovný čas a 20 dní dovolenky ročne. Možno to zvonku nevyzeralo ako boj, ale naozaj to chcelo veľa sebazaprenia, veľa nechania si pomáhať, veľa sĺz, veľa jaziev, stratu panenstva a niekoľko prebdených nocí.

Myslela som si, že po škole už bude dobre, že budem možno tak trochu nenávidieť svoju prácu, ale budem to môcť a vedieť kompenzovať výletmi a dovolenkami, na ktoré budem mať čas, peniaze aj ľudí. A hádajte čo? Výletovať sa poriadne v tejto celosvetovej situácii nedá, peniaze namiesto šetrenia míňam na zbytočnosti a ľudia kamsi zmizli. Ten jeden človek, s ktorým som rátala, že nikam tak skoro nezmizne a že si s ním ešte povýletujem, tu už viac nie je a nikdy nebude. Všetky miesta, ktoré mi mohol ukázať, na ktorých som sa vďaka nemu mohla cítiť bezpečne, lebo by som vedela, že ich aspoň trochu pozná, budem musieť zatratiť alebo nazbierať odvahu na to, aby som sa na ne vybrala sama. A môžete hádať, čo môj weak ass asi tak spraví.

Dostala som sa do štádia veľkých pochybností toho, čo som si vybojovala. Mordovala som sa v škole, študovala som niečo, čo vraj má perspektívu, jednak aby som mala dosť peňazí na všetko, čo budem chcieť, a potom aj preto, aby som aspoň trochu rozumela tomu, o čom môj otec vedel tak veľa a o čom tak často a zanietene rozprával. Teraz si chodím sadnúť na planningy kvôli počúvaniu podobných rozhovorov, ktoré vedú otcovia iných ľudí a je to celé tak postavené na hlavu, až to ani pekné nie je. Reálne, keď nejaký muž rozpráva o niečom, čo súvisí s programovaním, čomu ja nikdy dokonale nerozumiem, ale trochu predsa áno, pripomína mi to detstvo a pocit bezpečia s tým spojeného. A ten pocit bezpečia aktuálne vyhľadávam o niečo viac ako predtým.

Ale teda takto. Človek, kvôli ktorému som študovala to, čo som študovala, zomrel. Človek, s ktorým som chcela ísť spoznávať nové miesta, zomrel. Ale ja som zostala zaseknutá tu, kam som sa dostala kvôli nemu, kam som sa tešila kvôli nemu. A teraz mám pocit, že tento môj podľa mňa tvrdo vydretý pohodlný život akosi stratil zmysel. To som naozaj bojovala kvôli tomu, aby pol roka po tom, ako som sa dostala do cieľa, prepukla celosvetová pandémia, ktorá mi rok a čosi po prepuknutí zobrala otca? Kedy sa stal môj sen skutočnosťou, ktorá nie je taká ako som si ju vysnívala? Niekto sa tu kruto zahráva s mojimi emóciami a ja sa ani nečudujem, že moje telo vyhlásilo štrajk. Som doma s boľavým hrdlom, mám kľudový režim a rozhodla som sa ignorovať svoje povinnosti. Žiadne povinnosti, ale zároveň ani žiadne slasti najbližší týždeň mať nebudem.

A to som si myslela, že svoju PNku som si už na tento rok vyčerpala niekedy v apríli. Ale zdá sa, že zlý stav hlavy sa proste nezaprie.

Džejn.