Chatrná

Načo je mne alebo komukoľvek inému táto moja chatrná existencia? Keď zmena počasia znamená bolesť hrdla a PNku minimálne na týždeň? (Ale skôr to vidím na dva.)

Namiesto mňa mohol existovať niekto lepší, spoľahlivejší, šťastnejší, perspektívnejší, zdravší a ja ani nemôžem svoj život vymeniť za život niekoho druhého, lebo tak to proste nefunguje. Ne-fér. Ale čo je, že. Neviem, pripadám si zbytočná. Aj keď pracujem a existujem tak, ako sa odo mňa očakáva, cítim sa nepotrebná, nahraditeľná, taká, že na mne nikomu nezáleží. Že svet by nepocítil, keby som nikdy nebola existovala, lebo všetky moje roly by dokázal hrať niekto iný a oveľa lepšie. Dcéra, študentka, spolužiačka, zamestnankyňa, kolegyňa, kamarátka, aj to divné dievča na štvormesačný vzťah či dve rande v rozmedzí dvoch rokov. Som proste zlá vo všetkom, na čo siahnem, nedostatočná, rozpačitá, roztopašná, príliš detská, bláznivá, nesústredená, plačlivá, emočne labilná, neveriaca si, hlúpo tvrdohlavá, nedostatočne priebojná. A ešte kopec nič nehovoriacich a príliš dramatických označení by som dokázala nájsť na svoju osobu, ale toto nateraz bude musieť stačiť.

Neviem, čo a prečo mi je, lebo som mala milujúcich a podporujúcich rodičov a dokonalé detstvo. Myslím, že sa to pokazilo niekedy v tínedžerskom veku a odvtedy sa to so mnou ťahá a nechce sa to pustiť. Je teraz zvláštne pozerať sa na môjho brata, ktorý má frajerku, chodí na vysokú školu v zahraničí, za sebou má už zopár skúseností vo svojom odbore a z jeho strednej školy mu ponúkli miesto vedúceho krúžku. Ja som v jeho veku bola panna bez náznaku akéhokoľvek vzťahu, na vysokej škole, čoby kameňom dohodil od rodičovského domu a o práci sa mi ani len nesnívalo. A to sme vyrastali v tých istých domácich podmienkach. Len asi tie školské boli iné a osobnostné predpoklady sme mali zrejme tiež rôzne, lebo on je skúsenejší v úplne všetkých ohľadoch ako ja doteraz, priebojneší, viac dbajúci na druhých ľudí, spoločenský a tak veľmi iný ako ja, že sa mi občas až nezdá, že sme vznikli z tých istých dvoch ľudí.

Tuším sa to tu zvrtlo na nepekne závistlivú ódu na môjho o 6 rokov mladšieho brata. Ale tak nech. Ono, ja som vlastne naňho aj hrdá a vlastne mu vôbec nezávidím zodpovednosť, ktorú má a ktorú zrejme teraz pociťuje o niečo viac, keď náš otec zomrel. Obdivujem jeho zvládanie situácie, aj keď je možné, že má iba naučené, aby to navonok vyzeralo, že ju zvláda. Človek vlastne nikdy nevie, čo niekto druhý prežíva, teda môže sa zdať, že je vyrovnaný a fungujúci, ale v skutočnosti nie je. A ja som natoľko zahľadená sama do seba, že by som mu nevedela pomôcť ani keby rovno kričal o pomoc. Akurát by som zostala nechápajúca a úplne paralyzovaná.

Ako veľmi je to so mnou zlé? Pýtam sa a nečakám úprimnú odpoveď.

Džejn.