Rozbúrané detstvo

Niekto sa rozhodol, že ihrisko na ktorom som vyrastala, premení na moderné. Bez kúska prírody, vydláždené akousi umelinou. Pá, pá, pieskovisko.

Detstvo mi mizne pred očami, stroje búrajú chodníky, odnášajú kusiská asfaltu do zabudnutia a tuším je vlastne celkom mimoriadne, že to ihrisko vydržalo skoro v takom istom stave počas (minimálne) 25 rokov. Fuck, cítim sa stará. Ale je to proste také smutné, spomínať na fotky z detstva, ktoré som videla naposledy niekedy minulý rok, keď na začiatku pandémie ľudia takéto veci zdieľali (či to iba ja som sa vrhla na staré fotky?), a vidieť, ako sa tam vonku rúca miesto, kde som trávila poobedia. Teda aspoň si myslím, že som tam trávila poobedia. Nie že by som si to bohvieako pamätala. Ale fotodokumentácia z tých dní existuje. Pamätám si jednu konkrétnu fotku, kde som s kamoškami zo škôlky, s ktorými som sa koncom júla stretla (a bola som potom z toho asi týždeň emočne úplne v piči), sme tam všetky také zlaté a nevinné a spolu na tom ihrisku. A zostala som tu, na tomto mieste blízko ihriska iba ja. Všetky sa skôr či neskôr, ďaleko či bližšie presťahovali a ja som asi proste iba vychovaná tak, že sa zostáva na jednom mieste, ale je mi smutno z toho, že sme spolu chodili akurát tak do škôlky, a potom sme sa už nikdy nevyskytli v tej istej triede. No keď sa nad tým zamyslím, ostatných ľudí zo škôlky si v podstate ani nepamätám, nie to ešte aby mi za nimi bolo smutno.

Vlastne neviem, čo tým chcem povedať. Asi iba toľko, že tento rok odchádza ďalšia istota môjho života, na ktorej odchod som nebola vôbec pripravená.

Džejn.