Odsúdená na zánik

Kto prvý príde, ten má na mňa najväčší vplyv. Neviem, či mám nejaký vlastný rozum, raz som ovca, raz idem proti prúdu práve preto, že väčšinou som ovca. Viete, rovnováha.

Keby pred mojím kolegom, ktorý veľmi prudko presadzoval očkovanie, za mnou prišiel niekto, kto by bol vehementne proti, možno by som odolala nátlaku spoločnosti. Ale vlastne som rada, že sa to nestalo. Spávam lepšie s vedomím, že menej zaočkovaná už nebudem. Kvôli sebe, nie kvôli svojmu okoliu. Aj keď... Niekedy mi na sebe naozaj príliš nezáleží. Iba mi záleží na tom, že je menšia pravdepodobnosť, že ochoriem, teda je menšia pravdepodobnosť, že nakazím niekoho druhého.

Neviem, či to funguje. Iba slepo verím. Lebo chémii a biológii som nikdy poriadne nerozumela. Slepo verím veľa veciam. Prečo by toto mala byť výnimka? Verím ľuďom, spoločnosti, tomu, čo sa hovorí vo vedomostných súťažiach, vedcom, konšpirátorom, nadnárodným konglomerátom, učiteľom, politikom a všetkému medzitým. Verím podľa toho, čo sa mi hodí, čo sa zhoduje s mojimi (ne)existujúcimi hodnotami, ktoré mi v minulosti naordinoval niekto iný. Svoj "sedliacky" rozum som dostala od svojho okolia v detstve, prijala som ho bez spytovania sa, keď som ešte nevedela, ako sa spytovať a ako oddeľovať nepravdu od pravdy. A odvtedy sa nič nezmenilo.

Všetko je relatívne. A všetci aj tak zomrieme. Ako jednotlivci, aj ako ľudstvo ako celok. Ja sa iba snažím prežiť svoj život s čo najmenším množstvom konfliktov.

Džejn.