Hraničná

Zásnuby, deti, smrť. Nič z toho sa ma priamo nedotýka, iba sa to objavuje v mojom instagramovom feede. O niečo viac, ako by som bola čakala.

Sú to šťastia a tragédie druhých ľudí, nechcem sa ani tešiť, ani smútiť s nimi, lebo mám pocit, že si nezaslúžim akúkoľvek účasť na akejkoľvek udalosti v ich živote. Drvivú väčšinu tých, ktorých sledujem na Instagrame, osobne poznám, či už sme chodili na tú istú strednú alebo vysokú školu, alebo sme boli v tom istom letnom tábore. (A potom je tam kategória ľudí z blogu, ktorých sledujem už tak dlho, že aj keď sme sa nikdy nestretli, poznáme sa zhruba na takej istej úrovni ako poznám babu z vedľajšej triedy na gympli.) Nazeráme si do života cez momentky a keď sa tie momentky objavujú iba zriedkavo, sú o to veľavravnejšie.

Tak mi nehovorte, že nemám byť závislá na pozeraní storiek, keď je to jediné miesto, kde sa dozviem o tom, že sa niekto zasnúbil, je tehotný alebo zomrel. Aj keď je samozrejme otázne, či vôbec dáva nejaký zmysel, že to viem. Lebo vo veľa prípadoch sa s ľuďmi, ktorých sledujem, nikdy (viac) neuvidím. Aj keď sa naše životy v istom bode pretli a možno aj dlhšie išli popri sebe a možno som aj nechcela, aby sa oddelili, stalo sa to. A pochybujem o tom, že sa ešte niekedy vrátia do môjho života. Myslím tak naozaj, reálne, každodenne, alebo aspoň každoročne.

Strácam vzťahy, ktoré som sa za posledné roky snažila nahonobiť si. Nevládzem ich udržiavať, starať sa o ne a samozrejme tak trochu čakám, kým niekto načiahne ruku za mnou. A čím dlhšie nikto nenaťahuje, čím dlhšie si každý žije svoje vlastné radosti a starosti, tým horšie sa cítim. Aj keď mi nič nebráni v tom, aby som bola ja tá prvá, ktorá znovu nadviaže kontakt. Možno iba strach z ignorácie a zistenia toho, že sa mi tí ľudia neozvali nie preto, že by na mňa nemali čas, ale preto, že ma už vo svojom živote naozaj nechcú mať. Lebo jedna vec je niečo tušiť, no napriek tomu v podstate veriť, že sa mýlim, a druhá byť naisto odmietnutá niekým, s kým by som chcela tráviť čas.

Žijem v nevedomosti toho, aký ku mne majú druhí ľudia vzťah. V jednej chvíli som presvedčená o tom, že ma nenávidia, v ďalšej že som im ukradnutá, a potom si občas nahováram, že na mňa vo víre každodenného života iba trochu pozabudli. Netuším, aká je pravda a verte tomu, že sa neskutočne desím opýtať sa. Aj keď možno by mi nakoniec pomohlo vedieť a posunúť sa ďalej, ak by som sa od všetkých dozvedela, že na mňa nemajú čas, poprípade že ho so mnou nikdy ani tráviť nechceli.

Ľahko zabúdam, aké emócie ku komu prechovávam, buď si ich prikrášľujem, alebo znehodnocujem, staviam na piedestál spoločne strávený čas, alebo ho hádžem do koša ako poslednú špinu. Nedokážem vnímať nič medzitým, buď idealizácia, alebo znehodnocovanie, raz to, inokedy druhé a nikdy neviem, čo je vlastne pravda. Je to otravné, ja sa cítim otravná a v poslednom čase tak veľmi nestála, že som pod zámienkou toho, že možno môžem mať covid (mala som kontakt s niekým, kto mal kontakt s pozitívnym), zostala tento týždeň na home office. Cítim sa ako totálna príťaž pre svoje okolie, najmä to pracovné, lebo ktovie prečo sa utrhávam z reťaze práve medzi kolegami.

Mám taký divný zvyk, že keď mám pocit, že by ma niekto dokázal chytiť, keď budem (metaforicky) padať, relatívne ľahko dokážem ten pád iniciovať. Síce to nikdy nie je úplne vymyslené, hlavne za posledný rok bolo tých boliestok v mojom živote naozaj požehnane, ale ak sa necítim bezpečne, nezačnem sa rozpadávať medzi ľuďmi. To radšej zaleziem a vyplačem sa osamote, ale akonáhle začnem vyťahovať veľmi bolestivé veci z minulosti pred niekým z prítomnosti, znamená to, že mu dôverujem, často až príliš. A potom ak ma nechá (čo našťastie veľa ľudí nenechá), tak mu porozprávam o všetkých zákutiach svojej duše a ak mám pocit, že ma stále zvláda počúvať (alebo som príliš rozbehnutá), nechám to zájsť do strašných, až nemysliteľných hĺbok, ktoré príčetný človek pomaly ani nemá šancu pochopiť.

Cítim sa nebezpečná, myslím si, že veľa ľudí som takto od seba už odohnala. Preto sa nepokúšam o žiadny vzťah, pretože by som svojou sebanenávisťou, ktorá sa počúvaním druhými iba stupňuje, niekoho, kto si myslí, že ma miluje, dokázala neskutočne zdeptať. Ja vlastne asi ustavične svojimi výlevmi skúšam ľudí, či už predsalen odídu a v poslednom čase si v práci musím naozaj veľmi dávať pozor, aby som to neprehnala. Lebo aj kolegovia sa so mnou môžu v istom zmysle rozísť a keď budem príliš kaziť kolektívnu náladu, reálne verím tomu, že by som za to mohla byť vyhodená. Akurát zatiaľ majú moji kolegovia vyššiu toleranciu mojich depresívnych rečí ako môj bývalý a zatiaľ jediný frajer.

Ale chápete, ja to nechápem. Nerozumiem svojmu zvrátenému správaniu špliehania svojich najhlbších a najstrašnejších emócií na druhých ľudí s cieľom zistiť, či zostanú pri mne, či sa so mnou ešte budú vôbec baviť, keď ich odchod je tá posledná vec, ktorú chcem. Nechcem, aby odišli, ale zároveň robím tak veľa pre to, aby som skúšala, koľko toho odo mňa ešte dokážu počúvať. Narozprávam im o sebe strašné veci, zdôverím sa im s detskými traumami a ktovie čím všetkým ešte, pričom očakávam, že odídu a zároveň si prajem, aby napriek tomu všetkému zostali a počúvali ďalej.

Viem, že sebadiagnostika nie je pekná vec (aj keď je to sebadiagnostika, keď to mám vo viac ako rok starých zdravotných záznamoch od psychiatra?), ale toto strašne zaváňa hraničnou poruchou osobnosti.

Džejn.