Emočné bičovanie

Mám problém, keď som práve našla vo svojej skrini čierne tielko, ktoré som si ani nepamätala, že vôbec vlastním?

Veci prechádzajú mojou skriňou v poslednom čase závratnou rýchlosťou a ja už občas naozaj rozmýšľam, či to neprekračuje isté hranice. Niečo si kúpim a aj sa mi to páči, ale nudím sa, tak si chcem kúpiť niečo ďalšie, ale nemám toľko miesta, preto to, čo som si kúpila pred tromi mesiacmi a ešte som si k tomu nedokázala vytvoriť dostatočný vzťah, putuje do kontajnera na textil. Alebo tam putuje vec, ktorú mám práve naopak, dlho, preto si dokážem odôvodniť, že ak sa niečoho potrebujem zbaviť, tak to je ono. Aj keď je dosť možné, že si kúpim niečo skoro identické, v horšom prípade sa budem emočne bičovať za to, že som danú vec vyhodila, aj keď som vlastne naozaj nechcela.

Kto mi to dal právo rozhodovať o čomkoľvek v mojom živote? Lebo mám pocit, že hlavne počas posledného roku mi tie rozhodnutia naozaj vôbec nejdú. Som zbrklá a nedočkavá, unudená a s príliš veľkým poľom pôsobnosti a voľného času. Keby som aspoň tie peniaze míňala na niečo prospešné, napríklad jazykový kurz, hocijaký iný kurz alebo na neziskové organizácie, či už aj vstupenky do divadla by boli lepšie ako tie hordy hlúpostí, čo nosím domov a následne vyhadzujem. Takto nikomu nepomáham a ubližujem nielen sebe, ale aj planéte a svojmu budúcemu ja, prípadne ľuďom, ktorí možno budú raz závislí na mojom príjme.

Je tak veľa hlúpostí, ktoré robím a ktoré si uvedomujem, a toľko vecí, ktoré by som mala robiť, ale nerobím ich, až je to naozaj dychberúce. Uvidíme, kedy mi to dych zoberie doslovne.

Džejn.