Chaos bolesti

Ľudia, ja som sa tuším pristihla pri tom, že čakám na to, že sa môj otec vráti. Čím ďalej, tým viac absolútne odmietam to, že je mŕtvy. And it's fucking with my brain, let me tell you.

Nechápem, ako môže už nebyť, keď si ho ešte stále tak živo pamätám. Nechápem, ako môže nebyť, keď sa mi o ňom snívajú také živé sny. Nechápem, že sa nevráti ani na Vianoce, ani na svoje narodeniny. Nechápem, že akokoľvek dlho budem čakať, už nikdy nebude v prítomnom čase. Iba v minulom. A nechápem, ako by som to mala pochopiť bez toho, aby som sa nerozložila na márne kúsky a bolo ma treba krvopotne zliepať dokopy.

Bola som na výlete s kamoškou. A akási časť môjho ja očakávala, že fotky, ktoré som nafotila, ukážem otcovi. Ten mi niektoré ofrfle, niektoré pochváli a môj dojem z výletu bude kompletný. Myslím, že fotenie je jedna z vecí, ktoré som robila kvôli nemu. (Tuším som to sem už písala.) Bola som tak k nemu bližšie. Celkovo vlastne neviem, aké činnosti mám rada ja a aké som vždy robila preto, lebo som ich videla u svojho okolia. Niekto sa pýši tým a zdá sa mu pekné byť mozaikou druhých ľudí. Ja keď si to uvedomím, keď si uvedomím, že niečo ma už nebaví a hľadám prečo a nájdem taký dôvod, že sa už nestýkam s človekom, ktorý ma k danej činnosti priviedol, cítim sa taká necelá. Bezidentitná. Čo som, kurva, ja, ak nie fotenie, ktoré ma sprevádza odmalička? Zisťujem, že som zrejme fotila vždy iba kvôli uznaniu svojho otca. A to je sakra bolestivé zistenie. Hlavne keď tu už nie je a nikdy nebude.

Neviem, čo je zmysel tohto všetkého. Aj tak sa veľmi isto blížime ku katastrofe a prežívať v psychických bolestiach celoplanétovú katastrofu naozaj nie je niečo, čo by ma lákalo. Nikdy som nemala naozaj naplánované zabiť sa, ale niekedy ma druhá strana volá tak silno, že mám chuť ísť za jej volaním. Už pár rokov prežívam na tom, že si stále niečo plánujem do blízkej budúcnosti a prišla som do bodu, kedy prestávam vládať plánovať. Príde mi to strašne bezpredmetné. Najradšej by som sa vzdala a keďže nemám dosť sebeckosti ani sebazaprenia na samovraždu, iba by som zablúdila do vôd svojich predstáv, stratila sa vo svete vlastných snov a nechala sa unášať v paralelnej realite vyrobenej mojím veľmi deprimovaným mozgom. Ignorovala by som, čo sa deje okolo mňa nie preto, že by som sa tak vedome rozhodla, ale preto, že môj mozog už prestal zvládať nápor a konečne ma začal ochraňovať pred týmto svetom. Nevedela by som to ovplyvniť, nedokázala by som to zastaviť, bola by som zmätená, ale nevnímajúca bolesť druhých z mojej zmätenosti. Iba by som mala vlastné bezpečné miestečko, návrať do detského sveta s plyšákmi a bez vnímania bolestí sveta. Nevedela by som, že sa o mňa treba starať neprimerane môjmu veku, mala by som vlastnú bublinu s ľuďmi, ktorí by ma nechali pomaly zbierať sa a zotavovať sa. Nevedela by som, že sa na mňa musia míňať strašné peniaze, vytvárať dlžoby a prebdieť bezsenné noci.

Keby som sa nechala vcucnúť so svojich zvrátených predstáv, kde by som nemala žiadne povinnosti, vytvorila by som tým neskutočné množstvo bolesti pre svojich blízkych. Preto vždy, keď sa mi môj mozog snaží podsunúť niečo v zmysle - keď dnes prídeš domov z práce, otec bude doma, prípadne, keď sa ráno zobudíš, zistíš, že celý tento rok a pol bol iba nočná mora - veľmi krvopotne ho zahriakavam. Ak by som sa poddala, neviem, ako rýchlo a či vôbec by som sa dokázala (a chcela) vyhrabať naspäť do medze reality.

Vedomie ma zabíja, z každodenných povinností mi je zle, ale len tak vypnúť si nemôžem dovoliť. Možno to nikto nevidí, ale každý deň bojujem proti skĺznutiu do priestoru vlastnej hlavy.

Džejn.