Zaseknutá

Som tlačená k zemi neviditeľnou silou. Zviera mi hrdlo, v hlave cítim tlak a je mi tak divne a ponuro, že inak ako low to vyjadriť neviem.

Asi je to zase kvôli počasiu, chcela som dnes ísť do práce a nemať home office, ale keď som sa zobudila do upršaného rána, radšej som zostala doma. Ale je to tu také divné, sme tu len dve, aj keď asi by som si mala zvykať, veď keď brat odíde na výšku a zase bude lockdown, bude to nový normál. Teda za predpokladu, že ho zavrú v Česku a nestihne prísť naspäť k nám.

Chcela som sa odsťahovať, ale za aktuálnych okolností to nejde. Ešte nie je doriešené dedičské konanie a ja míňam a míňam na zbytočnosti, takže aj tak by som zrejme nemala z čoho platiť nájom. A k tomu všetkému stres z nejakého sťahovania sa naozaj nepotrebujem. Som zaseknutá, neviem, čo so sebou, tak nakupujem a jem a spím a snažím sa fungovať. Ale potom prídu dni, kedy mám zlú náladu ani poriadne neviem prečo a mám chuť iba sa schúliť do klbka a plakať. No zároveň chcem utekať a nemám kam. A zároveň mám povinnosť chodiť do práce, ktorú si nemôžem dovoliť stratiť a dostávam myšlienky na to, že vlastne závidím mŕtvym. Niekedy až neznesiteľne závidím tým, ktorí zomreli pred začiatkom pandémie.

Ja nechcem tento nový svet, neviem sa mu prispôsobiť. Nechcela som robiť veľké veci, mať deti, či kariéru, chcela som len priemerný život s trochou výletov a lásky. A teraz pociťujem iba strach a zúfalstvo.

Džejn.