Posledný deň 24

Zajtra oslavujem prvé štvrťstoročie svojho života. Zároveň to budú moje prvé narodeniny bez otca.

Odkedy pred ôsmymi rokmi oslávil môj brat 25 rokov, na oslavu ktorých sme mu do torty zapichli sviečky s číslami 2 a 5, tešila som sa, ako tie sviečky použijem tento rok ja. Ale viete, pár mesiacov po tom, ako sme oslávili bratove 25. narodeniny, oslavoval otec 52 rokov. Takže sme znova použili tie isté sviečky. On bol teda posledný, kto tie sviečky použil. (Síce 52 rokov medzičasom oslávila aj moja mama, ale tej stačí jedna sviečka, ktorá explicitne nevyjadruje, koľko má naozaj rokov.) A už tu nie je, aby videl, že ich znova použijeme, keď sa jeho druhé dieťa dožilo tohto veku. Tbh, najradšej by som ich vyhodila ešte pred tým, ako sa budú hľadať sviečky na moju tortu. Ale asi to neurobím. No aj tak radšej chcem, aby bolo na mojej torte 25 sviečok, pričom určite tie čísla mať nechcem. 25 malých plameňov je lepších ako 2 a pravdupovediac by som celkom rada už minula tie tortové sviečky, ktorých máme doma trochu priveľa. Holt, neoslavujeme príliš často.

Som zvedavá, ako mi zajtra bude. Som zvedavá, či vôbec pôjdem do práce. Aj by som chcela, ale ak náhodou bude môj dnešný PCR test pozitívny, tak asi fakt ťažko. Stále sa cítim divne, stále ma škriabe v hrdle, ale možno som viac nešťastná, ako naozaj chorá. A možno mám iba alergiu. Lebo nikdy si nedokážem z minulého roku zapamätať, ako sa tá alergia u mňa vlastne prejavuje. A keby nebol covid, tak asi som v práci, aj keď polochorá, ale takto sa bojím. Ľudí, ktorí majú malé deti, je v práci až-až a fakt nestojím o ten pocit viny, ak by som nejakého otca rodiny nakazila, že by skončil v nemocnici, prípadne horšie.

Myslím, že som zabudla písať, ide to zo mňa ako z chlpatej deky a tuším to ani poriadne nedáva zmysel ani mne samej. Well, fuck it.

Džejn.