Little break

Bola som včera s kamoškami zo škôlky. Stretli sme sa štyri, po dvoch rokoch a možno by to ani nebolo až také zlé, keby sme mali na seba viac času. Jedna, tá, ktorá mi je najvzácnejšia a s ktorou by som chcela byť čo najdlhšie, musela odísť najskôr. A mala som pocit, že s tými druhými dvoma som akosi nemala spoločnú reč.

Ale možno som už od začiatku bola zle nastavená, smutná a celé naše stretnutie bolo v mojej mysli odsúdené na neúspech. Boli sme spolu ani nie dve hodiny, ja by som prijala ešte kľudne ďalšie dve, ideálne s tou jednou celý deň, ale nie je mi to dopriate. Lebo ľudia sa posúvajú ďalej, aj fyzicky, aj emocionálne, a ja s tým nemôžem nič urobiť. Nemôžem im do toho kecať, môžem ich iba nechať ísť. Ale potom prídu takéto stretnutia a ja si spomeniem, ako ich mám rada a ako s nimi chcem tráviť čas a znovu je ťažké rozlúčiť sa a nechať ich ísť s tým, že ich už možno nikdy neuvidím. A to proste bolí.

Tak som taká rozcítená išla dnes ráno do práce, kolega sa ma spýtal, aké bolo stretnutie s kamoškami zo škôlky a ja som sa rozplakala, odišla som plakať na záchod a vlastne nikoho môj plač aj tak nezaujímal. Chcela by som, aby sa niekto zaujímal. Aby mi niekto dal priestor na to, aby som povedala, ako mi je, bez toho, aby som cítila, že musím skrývať svoje naozajstné pocity. (Točím sa v kruhoch, ja viem.) Chápe ma niekto? Lebo mám pocit, že nie.

Boli sme teda na obede, prišiel aj kolega z druhej budovy, potom som aj jemu povedala o tom stretku a ako som si uvedomila, ako mi tá kamoška chýba a že mám zlú náladu a on sa ma pýtal, čo by mi pomohlo. A ja neznalá svojich pocitov, som povedala, že neviem, ale reálne je to asi vyrozprávanie sa. Aspoň ako nejaký prvý krok. Ale potom mi to prišlo divné, že nebudem sa vykecávať svojmu šéfovi, a tak som ďalej trpela a mala nechutne zlú a hlučnú náladu a nadávala som a poriadne som nepracovala a liezla som všetkým na nervy a kreslila som po bielej tabuli a nakoniec som sa porezala, lebo ako debil skladujem žiletku na záchode. A ani to nebolo vážne, ale nepripravená som nemala leukoplast, takže rozklepaná som prišla do kancelárie, stála som vo dverách a rozmýšľala som, čo povedať. Nakoniec zo mňa vypadlo, že potrebujem leukoplast, kolega našťastie mal, takže sme ani nemuseli hľadať lekárničku. Šéf mi prelepil moje dva vôbec nie hlboké minirezy, skoro som sa tam pred všetkými rozsypala, ale podarilo sa mi trochu sa skonsolidovať pri zmazávaní mojich čmáraníc z tabule.

Samozrejme, že som sa cítila ako úplný vôl, ono vlastne z toho môjho mini mental breakdownu ani nič nevzniklo, žiadne vyrozprávanie sa, aj keď ponuku som v podstate dostala (len už som si ju silou-mocou vynútila, taže o jej úprimnosti som veľmi silno pochybovala), ale ja som vlastne ani nevedela, kde a ako začať. Celé mi to prišlo také hlúpe a detinské (čo vlastne aj je) a akurát som sa cítila ako totálny piece of shit, že som nechala svoje emócie, aby ma doviedli až do momentu, kedy mi niekto iný prelepoval krvácajúcu reznú ranu. I mean, come on, bitch.

Netuším, ako fungovať s týmto zmätkom v hlave a mám pocit, že nič nemá šancu pomôcť mi. A vlastne naozaj požiadať o pomoc mi príde také divne sebecké, aj keď asi nie je, lebo veď svojou aktuálnou nevyrovnanosťou akurát vyrábam druhým ľuďom traumy. Fakt neviem, čo so sebou.

Džejn.