Lámajúca sa

Chcela som napísať o tom, ako mi je zle. Ako mám tiky, ako mám strašné nutkanie porezať sa. Ale vlastne neviem, či to vôbec má zmysel.

Lebo ono to prejde. Či už tak, že aspoň čiastočne podľahnem svojmu nutkaniu alebo tak, že sa hladina mojich hormónov znova dostane na normálnejšiu hodnotu. Zatiaľ to vždy prešlo. Prečo by nemalo tentokrát? Aj keď... mám pocit, že to trvá o niečo dlhšie. Už pomaly tri týždne sa cítim na nič a iba sa to zhoršuje. Nepoľavuje to. Ale možno sa mi to iba zdá. Ja už naozaj neviem. Len čakám na ten deň, kedy sa zobudím a bude mi lepšie. Je blízko, nemôžem sa vzdávať. Ale keď ono je to tak strašne nepríjemné a zdĺhavé čakanie.

Mám chuť niekomu povedať, že sa cítim zle, ale mám pocit, že by to nikto neprežil. Teda snažil by sa iba odvrátiť moju pozornosť na niečo iné, lebo by nechcel počúvať, ako na nič mi je. Čo je samozrejme pochopiteľné. Až na to, že za chvíľu ma začnú prezrádzať mierne záchvaty úzkosti. Dnes som mala prvý, keď mi cestou z obeda moja hlava hovorila, že sa mám ísť zavrieť na záchod a porezať sa. A potom, že sa mám popáliť cigaretou, ktorú som držala v ruke. Možno som mala začať viac panikáriť, nechať sa viac uniesť. Možno by vyplávanie tých zlých pocitov na povrch bolo trochu pomohlo. Takto cítim, ako sa vo mne všetko dusí a naberá to silu. A už ani neviem, ako ten môj vnútorný tlak vypustiť. Ani pomaly, ani nárazovo. Proste sa vo mne usalašil a zožiera ma zvnútra. Potom mám divné nápady, ako míňanie priveľa peňazí, prejedanie sa a poobedné spanie.

Na jednej strane chcem na chvíľu vypadnúť z domu a táto možnosť sa mi núka, ale na druhej strane sa cítim príliš vyčerpaná na to, aby som kamkoľvek cestovala a ešte tam aj dokázala existovať tak, ako je odo mňa očakávané. Chcela by som si oddýchnuť, skrútiť sa do klbka a nechať sa unášať výmyslami môjho podvedomia. Aj keď sú niekedy desivé. Ale cítim povinnosť existovať, pracovať, nerúcať sa, teraz v lete nekaziť plány druhým ľuďom. A potom, keď nás na jeseň naspäť zavrú domov, budem cítiť takú istú povinnosť, lebo aj tak sa nič iné s mojím stavom, nech bude akýkoľvek, nebude dať nič robiť.

Stále sa iba snažím tváriť, ako všetko zvládam, lebo som bola naučená, že sa to tak má, že sa to tak musí. Že na akékoľvek zavrávoranie, ktoré by bolo spôsobené psychickou nedostatočnosťou, sa budú ľudia pozerať škaredo a s nedôverou. A že keby som namiesto zlomenej duše mala zlomenú ruku, všetci by chápali, prečo musím byť mesiac PN, aby som sa mohla zotaviť. Ale takto to nie je dostatočne jasné. Veď sa usmievaš, keď ti ukazujem fotky z výletu. Veď pracuješ, v dostatočnej kvalite a kvantite. Veď ješ, veď piješ, veď ti stačí objať tú tvoju plyšovú pandu a bude ti lepšie. Veď choď na tú dovolenku a uži si to tam a všetko na chvíľu vypusti z hlavy.

Vidíš to, čo ti ukazujem. A ja vidím len toľko, koľko si mi ochotný odhaliť ty. Nie je to všetko, je to zlomok, lebo obidvaja dobre vieme, že druhých nič viac naozaj nezaujíma.

Džejn.