Divnô

Keby som vládala tak, ako nevládzem, bolo by mi lepšie.

Včera keď som prišla z práce, asi hodinu som si pospala s tým, že som dúfala, že mi po zobudení sa bude lepšie. Že ešte budem mať energiu niečo robiť. Ale houby, houby, zlatá rybka, nič také sa nekonalo. Nielenže som sa necítila viac vyspatá, ale bolo mi asi tak trikrát horšie. Cítila som sa ako nadrogovaná alebo minimálne opitá, akoby som sa vznášala a realita nebola realitou. Ešte keď som išla potom večer normálne na noc zaľahnúť, bolo mi stále rovnako zle, takisto aj keď som sa zobudila uprostred noci. Ráno to našťastie už nepokračovalo, ale istú chvíľu som sa fakt začínala báť, že sa už ani nezobudím.

V poslednom čase mi je tak nejak divnô, som strašne paranoidná ohľadom živosti druhých ľudí. Keď som napríklad doma a pár hodín nevidím mamu vyjsť z izby, začnem si predstavovať strašné scenáre, ako leží mŕtva u seba v izbe. Takisto brat keď niekde prespáva, ale neviem o tom, budím sa v noci s tým, že určite leží v nabúranom aute v nejakom zákope. Alebo keď doma prespí polovicu nedele, už na obed sa cítim taká nesvoja, že aj by som ho išla skontrolovať, ale ak mu nič nie je, nechcem ho budiť, a ak mu niečo je, nechcem byť tá, čo ho nájde. (Ja viem, toto je strašne kruto sebecké.)

Jednoducho - nie je mi dobre. Mama triedi otcove veci, vyhadzuje a rozdáva ich, čo mi z princípu vlastne ani až tak nevadí, ale vadí mi, že neviem, ako mám pomôcť, čo mám spraviť. Cítim sa paralyzovaná, ani poriadne neviem čím. Lebo na jednej strane by som chcela tiež riešiť a triediť a predávať a vyhadzovať a darovávať, ale akosi na to ešte stále nemám dosť psychickej sily. Ešte stále je v mojej hlave živý, neviem, ako to opísať, ale keď hovorím o niečom, čo zvykol robiť, napríklad priniesť nám syr a čokolády z amsterdamského letiska, mám chuť dodať - a keď tam pôjde znova na služobnú cestu, znova nám niečo prinesie. Najhoršie je, že niekomu, kto nevie, že je môj otec už skoro 5 mesiacov mŕtvy, by som to bola schopná povedať a veriť tomu, že sa naozaj stane, čo hovorím. Preto som rada, že tým dôležitejším kolegom a asi všetkým kamarátkam som povedala, že môj otec zomrel v podstate hneď ako sa to stalo, lebo potom si nedovolím pokladať ho pred nimi za živého, lebo nechcem, aby sa zhrozili a mysleli si, že prichádzam o rozum. Aj keď sa rozhodne občas cítim tak, že o ten rozum fakt prichádzam. Ale viete ako - netuším, čo s tým.

Tak sa teda snažím zvládať deň za dňom, s lepšími aj horšími chvíľami, avšak stále s hlbokým smútkom, ktorý si myslím, že nikdy celkom nezmizne.


Džejn.