Očkovanie

Vyhneme sa kontreverziám a vrhneme sa na to, čím som si s očkovaním proti covidu prešla ja.

Nejdem vám klamať, trochu som sa bála. Respektíve pocit radosti u mňa neprevládal tak, ako som to videla u niektorých iných ľudí. Ale myslím, že aj pred každým očkovaním, na ktorom som bola dovtedy, som mala rešpekt. Nie kvôli nejakým chemikáliám, ale proste preto, že vedľajšie účinky príliš nemusím. Som si však istá, že musieť sa trápiť s ochorením, proti ktorému sa nechávam zaočkovať, by bolo niekoľkonásobne horšie. No aj tak sa akási časť zo mňa trochu bráni, keď myslím na to, že si idem dať dobrovoľne do tela niečo, čo mi skoro so 100%-tnou pravdepodobnosťou spôsobí bolesť. Menšiu a kratšie trvajúcu ako by bolo samotné ochorenie, ale predsa. Potom si spomeniem, že niečo veľmi podobné robím, keď pijem priveľa alkoholu či si nejakým spôsobom fyzicky ubližujem. Tá zdanlivá povinnosť očkovania z toho však robí v mojej hlave úplne iný prípad.

Zaočkovať som sa bola dať v piatok poobede, ten termín mi pridelili naozaj veľmi dobre. Lebo pol dňa off z práce a cez víkend sa akurát stíham zotaviť, takže žiadne premrhané dovolenkové dni. Na očkovacie miesto som prišla presne v pridelenom čase, aj keď som chcela skôr, no bratislavská MHD-čka akosi nechcela. Ale stihla som, vyplnila som potrebné papiere, odovzdala som ich a skoro okamžite ma zobrali dnu. Dostala som asi dve otázky na to, či som chorá a či beriem nejaké lieky, vydezinfikovali mi rameno, pocítila som veľmi jemný vpich a bola som zaočkovaná. Dostala som potvrdenie, potom som 15 minút sedela na chodbe a cítila som, ako mi trochu tŕpne ruka a začína ma bolieť krk. No nič hrozné. Dopravila som sa električkou domov, ešte som si uvarila hovädzí vývar z kocky a už som začínala dosť intezívne pociťovať bolesť ramena. Spať som išla asi o šiestej a ešte predtým som si dala liek proti bolesti. Počas noci som sa dvakrát zobudila, spotená a ubolená. Bolelo ma nielen rameno, ale všetky kĺby v tele, hlavne na rukách a ešte aj chrbát. Pri každom zobudení som si dala ďalší liek proti bolesti a nejak som zaspala. V sobotu ráno som sa zobudila okolo trištvrte na sedem, posadila som sa pred telku a dala som si maratón seriálu Chicago Fire. Pomedzi to prvé kolo raňajok, potom liek proti bolesti, potom druhé kolo raňajok, potom perky, potom znova liek proti bolesti a asi o dvanástej som ľahla do postele a spala bez prestávky skoro do štvrtej poobede. Následne som pozerala ďalšie diely Chicago Fire, celkovo som ich videla za celú sobotu 12, medzitým som sa najedla, ešte som si dala liek proti bolesti, aby som bola schopná niečo si uvariť a nejesť iba hrianku s maslom. Spať som išla asi o pol jedenástej večer, dlho som hľadala vhodnú polohu na spánok, rameno ma stále bolelo, ale iné časti tela už ani príliš nie. Akurát ešte možno trochu krk. Myslím, že aj pred spaním som si dala (zatiaľ) posledný liek proti bolesti a spala som de facto až do rána, cca do siedmej.

Aktuálne mi už je celkom vydržateľne, rameno bolí znesiteľnejšie, ale ešte to na nejaký liek proti bolesti dnes vidím, aj keď moja pečen zo mňa naozaj nemôže mať príliš radosť. Lebo schrúmať dokopy (tuším) 7 na striedačku Paralenov a Ibalginov za jeden deň znie ako celkom veľká zaťažkávacia skúška. A toto všetko, možno ešte o kúsok horšie, si zopakujem o 4 týždne znova.

Džejn.