Nekončiace odmietanie

Ja nevravím, že život nejde ďalej. Ani nevravím, že by nemal ísť. Ale mám nespracovanú traumu a žiadne miesto, žiadnych ľudí, s ktorými by som ju mohla spracovávať a začať sa s ňou vyrovnávať. 

Nemám miesto, nemám čas, nemám dovolenie od žiadneho človeka. Aspoň tak to cítim. Vraj dobre, že o tom viem hovoriť. Len tak, medzi rečou. Ale ja chcem viac. POTREBUJEM viac. Viac času, viac sĺz, viac uší, rozhodne viac než len tie moje a uši náhodných okoloidúcich. Len netuším, ako sa k tomu dostať. Mám pocit, že všetci terapeuti a lekári ma zatiaľ nútili, aby som si niekoho našla, niekoho neprofesionálneho, niekoho blízkeho, aby som rozmýšľala nad tým, s kým by som svoje pocity mohla rozoberať. Ale mám pocit, že mi to nikto nedovolí. Keď začnem rozprávať, cítim sa odmietaná, cítim sa, akoby bolo očakávané, že som už nad to povznesená, zmierená, idúca ďalej. Ale kedy som sa mala venovať svojmu žiaľu, keď furt niečo treba robiť, byť produktívna, rozptyľovať sa? Mám pocit, že ma nikto nenechá na pokoji, ale ani v pokoji vyrozprávať sa. Všetci ponúknu svoje traumy, ktoré, úprimne povedané, tú moju o niekoľko stupňou vždy prevýšia. A potom sa cítim zle, že mne "len" zomrel otec, keď iní sa boja o svoje deti. Ja uznávam, že smrť rodiča a dieťaťa sú dve rozdielne veci a nie, neviem si predstaviť báť sa o život svojho potomka, ale strata rodiča je zrejme to najbližšie, ako sa k tomu kedy dostanem.

Každý si ide svoje, takisto aj ja a keď silou-mocou chcem, aby som bola tá počúvaná, tak to zrejme tiež nevyznieva zrovna najlepšie. A ja chcem chodiť na terapiu, dlhodobo, bez vytyčovania cieľov, ale zatiaľ som sa nestretla s pochopením žiadnej z tých dvoch terapeutiek, ktoré som vyskúšala. Chcem proste iba rozprávať, chcem mať priestor počas týždňa, kedy a kde ma niekto počúva a necháva ma vyrozprávať sa a nesnaží sa slovami utešiť ma alebo upriamiť moju pozornosť na niečo iné. Necháva ma topiť sa a plakať a lapať dych a nie je emocionálne zainteresovaný do môjho života. Chcem, aby ma niekto videl trpieť, niekto, pri kom by som nemala pocit, že sa musím skrývať, lebo toho človeka otravujem či zraňujem. A nejaký triezvy náhľad na moju situáciu by bol tiež vítaný. Ale až po tom, ako všetko zo seba dostanem von. Nie za 50 minút, ale aspoň za tri hodiny. Asi je to sebecké, len mám občas pocit, že jediná cesta, ako ľudí donútiť počúvať, je spraviť niečo dramatické, niečo hlúpe, čo budem potom ľutovať. Ale ak to bude iba impulz, aj tak mi nikto poriadne nebude venovať pozornosť. Lebo je akosi zvláštne zaužívané, že tým, ktorí sa snažia nejak na seba pozornosť upriamiť, lebo trpia a nevedia slovami vyjadriť, že pomoc potrebujú, ju proste odmietneme dať. To naozaj dáva zmysel, že.

Možno sa posúvam ďalej bez toho, aby som si to uvedomovala. Ale cítim to tak, že som emocionálne zostala zaseknutá v štádiu odmietania a reálne netuším, ako sa odtiaľ dostať.

Džejn.