Deň otcov

Takže zrátajme si to. V tejto rodine máme jedného otca bez syna, jednu dcéru bez otca a dvoch synov a dcéru bez otca. Povedala by som teda, že tu bude Deň otcov odteraz tabu.

Čo ja viem, asi mi to, že vidím všade po sociálnych sieťach, ako ľudia spomínajú svojich otcov či otcov svojich malých detí, nerobí až tak hrozne zle. Svojho otca som aspoň poznala, bol to dobrý otec, stál pri mne, pomáhal mi, všeličo ma naučil. Aj keď ešte pár lekcií do života by sa mi bolo od neho zišlo. Alebo aspoň pár rozpráv o tom, kde všade bol a čo všetko zažil. Ale holt, neoplatí sa nad tým príliš zúfať. Len je pre mňa ťažké ignorovať a nescrollovať Instagram, lebo čo iné sa dá v tomto teple robiť ako ležať v posteli a napoly spať a napoly vnímať písmenká, prípadne obrázky na obrazovke. Ešte že máme doma klímu.

Plynule prejdime k tomu, aký trapas som si zase včera vyrobila. Išla som do opery na Rusalku. Teda, bola som na ňu pozvaná. Nevedela som, čo mám čakať, žiadnu operu som nikdy nevidela. (Alebo možno videla, ale bolo to tak strašne dávno, že si to ani nepamätám.) Bola som celkom nervózna z toľkých ľudí okolo mňa. Myslela som si, že budú vynechané miesta medzi ľuďmi, nie iba rady. Ale vlastne tie vynechané rady mi prišli celkom vhod. Lístky som nevyberala ja, teda neboli blízko kraja a aj keď som bola pred predstavením na záchode, nepostačovalo to. Už teraz asi tušíte, kam mierim. Skoro okamžite, ako sa začalo predstavenie, som znova pocítila potrebu ísť cikať a tá sa samozrejme časom iba stupňovala. Keďže som nevedela, kedy bude prestávka, rozhodla som sa po asi 45 minútach o akrobatický kúsok veľmi neelegantného preskoku do prázdneho radu predo mnou, aby som mohla vykráčať alebo skôr vybehnúť zo sály na záchod. Odhodlávala som sa asi 20 minút, tŕpla som, predstavenie malo mať 3 dejstvá a dĺžku 3 hodiny 20 minút, takže som si myslela, že tá prestávka nemôže mať príliš ďaleko od 45 minút od začiatku, ale nevydržala som to. A samozrejme po asi 10 minútach od môjho preskočenia radu, pri ktorom som sa skoro zjebala na zem a vyrobila si parádnu modrinu na ľavom prekolení, som videla, ako ľudia vychádzajú zo sály von.

Ale aspoň som mala výhovorku na to, aby som sa ďalších dejstiev nezúčastnila. K tomu, že som zrejme príliš veľa pila, aj keď som sa fakt snažila cez deň to nepreháňať, takže ktovie, či nebudem potrebovať vybehnúť aj neskôr, som pridala únavu, bolesť hlavy a to, že sa mi predstavenie aj tak príliš nepáči, z čoho ani jedno nebolo klamstvo, ale v inom psychickom rozpoložení by som to možno mohla dať a zostať. Ale nevládala som premáhať sa. A potrebovala som sa prejsť, keďže už bolo konečne aspoň o niečo znesiteľnejšie počasie ako cez deň. Proste včera bol na sedenie v opere pre mňa nesprávny deň. Aj keď tá Rusalka bola vizuálne naozaj krásna, nedokázala som prekusnúť to, že som potrebovala čítať titulky na to, aby som rozumela, čo spievajú, a to napriek tomu, že spievali po česky. Nemohla som si užívať ten vizuál, lebo mi unikal dej a proste fuck it, niekedy tých 30 eur dedovi, ktorý krvopotne zohnal lístky, vrátim. Asi som to teda nezvládla aj tak trochu kvôli jeho prítomnosti, videli sme sa prvýkrát od smrti môjho otca a ja som sa pri ňom cítila tak trochu nepríjemne za to, že som neurobila viac pre to, aby som jeho syna zachránila. A bála som sa, či naňho niekedy nepríde reč.

Kruh môjho príbehu sa teda uzatvoril, všetko sa ešte stále točí okolo môjho otca a jeho neprítomnosti. Dnešok trávim doma a chcela by som niekam ísť, ale do toho nechutného tepla naozaj nevládzem. Takže ktovie, čo dnes so mnou ďalej bude.

Džejn.