Závisť?

Nemám rada, keď ľudia robia bezo mňa veci, ktoré som chcela robiť s nimi.

Ja viem, je to môj problém a nevravím, že by sa mi ostatní mali prispôsobovať a čakať, kým som k dispozícii. Nezastavuj svoj život iba preto, že mne je na nič a práve nevládzem nikam ísť a s nikým interagovať. Ja len, že to bolí. A mohla by som nebyť mrcha a reagovať na tú bolesť inak ako touto vylievárňou a nechať to tak a vysporiadať sa s tým potichu, ale proste kašľať na to. Som na to strašne precitlivená. Je mi to ľúto, lebo sa cítim tak, že so mnou ten človek vlastne nechce byť. Čo zase teoreticky môže byť pravda. Ale aj nemusí.

Vyhodnocovať správanie druhých bez naozajstnej komunikácie s nimi je veľmi... Zavádzajúce? Nesprávne? Hlúpe? To čo všetci robíme? Či to iba ja neviem komunikovať? Eh, keby som mala bohatší spoločenský život a nemusela som sa spoliehať na to, že sa nado mnou zľutuje niektorý z asi troch ľudí a pôjde niekam so mnou, možno by mi bolo lepšie. Alebo by mi bolo lepšie, keby som nevidela dôkaz o tom, že boli tam, kam som si myslela, že pôjdeme spolu. A v podstate som zvyknutá chodiť na miesta sama, keď niekam naozaj chcem ísť, ale po čase ma to omrzí a už na to akosi nemám motiváciu. Takže ak ma nikto nevytiahne (a tým nemyslím svoju mamu), tak sa cítim tak, že aj by som niekam išla, ale sama so sebou už radšej ani nie.

Ja ťahať ľudí poriadne neviem, lebo väčšinou nedokážem ťahať ani sama seba. Nehnevám sa na druhých, skôr som naštvaná na seba, že som tak nefunkčný človek, s nefunkčnými vzťahmi a ani sa nečudujem, ak tí ľudia naozaj so mnou nechcú tráviť čas. Najradšej by som ani ja netrávila čas sama so sebou, akurát že nič iné mi príliš nezostáva. Lebo na konci dňa som pre seba iba ja.

Problémy prvého sveta, že.

Džejn.

P.S.: Som pokrytec, lebo presne to, čo mám pocit, že robia druhí mne, som už niekomu v minulosti spravila aj ja. Takže vlastne je to karma, milá moja.