Vzďaľujúca sa realita

Posledné dva dni mám pocit, akoby sa mi vzďaľovala realita. Snažím sa robiť niečo týkajúce sa práce a tak sa do toho zamotám, že je ťažké znova precitnúť. A keď precitnem, mám pocit, že to, čo som spravila, vôbec nedáva zmysel, lebo som sa do toho až príliš zamotala, zabudla som, čo som tým sledovala, zabudla som, čo som urobila a začala som robiť skoro to isté znova.

Sníva sa mi o tom, že je 9 hodín, že už nestíham ranný standup, že sa mi strašne nechce vstávať, že ma príšerne bolí chrbát, že som celá strašne stuhnutá a nedokážem sa pohnúť. A keď sa zobudím, je iba 7 hodín a som síce unavená, asi tak ako posledných 8 rokov úplne neustále, ale relatívne schopná presvedčiť sa a zapnúť svoje kognitívne funkcie a začať byt použiteľná. Nedávam zmysel, že?

Uchádzajú mi myšlienky, mám pocit, že mám na viac, mám pocit, že časť kapacity môjho mozgu je predo mnou zamknutá. A že je to väčšia časť ako doteraz. Napríklad také kritické myslenie, aby som sa len tak nenechala ľuďmi ojebať, som nikdy nemala a nechápala som, ako dokáže môj otec premýšľať nad niečím tak do hĺbky a vidieť veci z toľkých rôznych strán. Lebo ja som to nikdy nevedela. Vždy som bola iba na povrchu a teraz mám pocit, že keby môj mozog pracoval správne, mohla by som byť väčším prínosom tejto spoločnosti. Alebo aspoň tej práci, ktorú robím. Fakt sa desím dňa, kedy si po mne niekto niečo prečíta a povie mi, že netuší, čo tie haky-baky a nesúvisiace vety majú znamenať. Nechcem sa tam dostať, ale mám pocit, že presne tam smerujem.

Strácam sa vo svojich myšlienkach, svojich snoch, svojich predstavách, predstavujem si to všetko ako jeden veľký mišung, čiara cez čiaru a nikde žiadny východ. Všetko sú to odchýlky od reality, ktoré si moja myseľ vymýšľa, aby ma dokázala udržať nažive v tom, čo cítim. Je mi fakt zle a cítim, že to ešte bude horšie.

Džejn.