Plačúce nebo

Zastavte už niekto prosím toto plačúce počasie. Ja viem, keď bude 40 stupňov v tieni a všetko bude schnúť, budem chcieť naspäť nižšie teploty. Ale nie takéto nízke v polovici mája. Fakt nie.

Nepamätám si, kedy bolo v máji takto hnusne. Mám pocit, že posledných pár rokov prišlo teplo veľmi náhle a tento rok akoby sa nechcelo skončiť počasie, ktoré mi miestami viac pripomína jeseň ako jar. Ale možno je práve toto tá naozajstná jar, o ktorú sme boli posledné roky ochudobnení. Neviem. Len vravím, že by som bola vďačnejšia a lepšie by sa mi vstávalo z postele, keby nepršalo. Síce by ma to viac ťahalo von, ale možno by som mala aspoň trochu chuť na niekoho spoločnosť. Teraz by som bola najradšej sama zababušená pod perinou, ignorujúc svet. Tak buď je to tým počasím, alebo ma zase raz chytá kruto low nálada len tak.

Chcela som ísť do galérie, už som to mala s kamoškou naplánované, ale deň vopred som bola s kolegami na teambuidingovom pive a pripila som sa tak, že som na durhý deň bola unavená, oťapená a bolo mi jemne zle. A odvtedy by som fakt najradšej iba spinkala. Dopozerala som Once Upon a Time, dopozerala som One Day at a Time, pozrela som si The Goldfinch, pozrela som si The Mitchells vs the Machines a začala som pozerať The One, ale asi som už presýtená obsahom, lebo sa neviem sústrediť a všetko ma nudí. Práca detto, podcasty tiež, knihu som už nečítala ani nepamätám a proste celé zle. Už ani po obchodoch nakupovať zbytočnosti sa mi nechce, ani giveaway sa mi nechce vyhlásiť, lebo sa mi nechce ísť na poštu. Ani fotiť sa mi nechce ísť, ani variť, ani piecť sa mi nechce.

Nechce sa mi ani si nabiť fit náramok, takže teraz už druhú noc nemám záznam o svojom spánku, takže ani neviem, či spím málo a preto som taká unavená, alebo skôr priveľa a upadám do čiernej diery, z ktorej bude poriadne náročné znova sa vyhrabat. Hawk.

 

Džejn.